Pavol Meszáros

Vedie projekt Malý kultúrny priestor v meste.

Aká je tvoja prvá spomienka, ktorú máš spojenú s mestom Košice? Kedy si si uvedomil, že žiješ v meste?

Väčšinou, keď som sa začal vracať do Košíc -  že som vycestoval do väčších miest a vracal som sa s pocitom, že sa sem nechcem vrátiť. Pripadalo mi to tu také strašne zatuchnuté, spomalené, nejako som sa necítil dobre. Keď som sa ale vrátil tak po roku, tak som sa už tešil. Prvý krát keď som si uvedomil, že som v meste a aké vlastne mesto je, bolo asi až keď som začal robiť nejaké veci pre mesto. Keď som si uvedomil, že môžem tu niečo spraviť. A to bolo až s tým, ako som začal študovať. Dovtedy ma to netrápilo, skôr som chcel ísť niekde preč.
Nikdy si nad tým ani v detstve nepremýšľal? Nemáš nejakú spomienku, ktorá sa ti spája s Košicami ako mestom?
Teraz keď sme sa začali venovať mestskému parku, tak som si spomenul na to, ako som tam ja trávil čas ako dieťa, keďže do asi piatich rokov sme bývali blízko. Učil som sa tam bicyklovať, to bolo fajn. Mamka tam so mnou chodila a oco ma učil na takom bicyklíku. Boli tam prekážky, akože dopravné ihrisko s mostom. To si pamätám, že to sa mi strašne páčilo vtedy.

Takže mesto bolo vtedy pre teba spojené s tým mestským parkom.

To nie ani tak mesto, to bol ten park. A žil som vlastne v centre úplne, vlastne vždy. Nikdy som nebýval niekde na sídlisku, ani som po tom nikdy netúžil, aj keď teraz rozmýšľam, že by sa mi zišlo mať tú skúsenosť, že žiť na Furči alebo Ťahanovciach tak pol roka a to by mi asi aj stačilo.

A prečo by sa ti to zišlo? K profesii architekta?
Aby som zažil to,  čo sa ja vlastne snažím nejak zlepšiť a pri tom stále na to pozerám ako niekto, kto v na tom presne mieste nežil, takže kvôli tomu.

Ale zároveň to môže byť i výhoda, že máš nadhľad.

Možno. Tam prídem akoby cudzinec, nenarodil som sa na sídlisku, nikdy som tam nežil, vždy som mal také prostredie, čo bolo spojené s historickým centrom. Ako aj ten mestský park, to väčšina ľudí nemá v Košiciach.
A to historické centrum, dokázal by si teraz povedať niečo o tom, ako na teba pôsobilo vtedy a ako pôsobí teraz?
Veľmi si nepamätám, ako vyzeralo predtým, ale čo viem z histórie, tak bolo to vyľudnené. Žilo tam veľa Rómov, bol tam bordel, nebolo to usporiadané, špinavé viac – menej. Ale čo si ja pamätám, kedy som ja začal vnímať mesto, tak už to bolo tým, ako som začal chodiť ja do barov, vtedy už mi pripadali Košice ako mesto. Možno že som si neuvedomoval, že je to výhoda toho mesta, že tam tie veci sú, ale spätne to tak vnímam. Vlastne som zažil taký kozmopolitný život, že proste študenti sme šli na pivo a nechceli nám ho predať, tak sme ich presviedčali, že máme osemnásť.

Juliana mi hovorila o pocite, že v detstve závidela spolužiakom, že žijú na sídlisku a že tam majú sídliskový život. Niečo tam zažívajú a ona je v centre, kde mala pocit, že je osamelá.

Mal som tiež ten pocit. Vlastne aj taký život som mal, že som nemal tak veľa kamarátov, tam kde som vyrastal. Potom sme sa presťahovali, sťahovali sme sa tri krát, kým som bol malý, takže som si nevytvoril nejaké také lokálne vzťahy s ľuďmi a ani som potom už nezvykol tak s nimi voľný čas -  hrať futbal, hokej. A čo som chodil do školy, tak tiež to bolo tak, že v našej triede boli väčšinou sídliskové deti a boli sme asi traja, čo sme sa stretli z lokálnej oblasti.
Juliana mi tiež hovorila, že to, čo pre ňu charakterizuje mesto sú vnútorné dvory.  Platí to i pre teba?
To mám, hej. Ten vnútorný dvor, tak tam som sa stretával so susedmi. To bola jedna rodina, čo mala deti a my.  Tam sme sa bicyklovali na šlapacom autíčku a bol tam uštekaný pes, ktorého som sa bál a nechcel som tam chodiť.

Teraz žiješ v centre?

Teraz žijem u rodičov. Pri amfiteátri, rodinný dom, ale blízko centra.

A zmenilo sa to centrum?

Centrum sa mení dosť rýchlo, tam to vidím pozitívne. Ale celé centrum sa pretvára na komerčnú zónu. Vymiera odtiaľ bývanie, ľudia odchádzajú, pretože je to tam príliš dráhe. Radšej ten priestor prenajmú a idú bývať niekde mimo. Presne preto, že tam nemajú kľud, čo im tam môže chýbať. Ale asi v tom skôr budú peniaze. No a tým to centrum potom trpí, že tam nie sú lokálni ľudia. Život je tam ten, že prídu zo ľudia sídlisk a z kade-tade sa tam stretnúť. Ale v Košice vidím veľmi dobre v tom, že majú tú svoju Hlavnú ulicu a Hlavné námestie, kde sa vlastne všetci stretávajú a to veľmi združuje všetky tie miesta dokola. Tam sa stretávajú ľudia zo všetkých sídlisk.
Keby si mal povedať miesta, ktoré máš rád a kam by si zobral niekoho, koho máš rád, ktoré by to boli?
Ja strašne rád beriem ľudí na baňu Bankov, ukázať im ten kráter, čo tam je, ten je úžasný. Ten začali kopať ešte na začiatku 20. storočia, keď ťažili magnezit povrchovo a vznikla tam asi sto metrov hlboká diera a to je super. Strašne mám rád celé to prostredie, je to také post-industriálne, kde už vlastne nič nefunguje. Všetky tie haldy a domy, tie  staré priemyselné zrúcaniny zarastajú zeleňou a každým rokom vidno, ako je to tam bujnejšie a bujnejšie. Keď sme sa presťahovali do toho domčeka, ktorý je blízko, tak som tam začal chodievať a teraz ako som tam bol, som si uvedomil, že cez tie rastliny už nevidím, čo som videl. Proste to celé zakrývajú, ten výhľad a stále viac. Je tam taká pekná džungľa. Je tam jedno také prepadlisko, kde je v podstate jazero. Tam to poznajú, podľa mňa, len nejakí bezdomovci a zopár ľudí. Také úplne neznáme miesto. Tam chodím na prechádzky so psom. Je to veľmi príjemné, je to také divoké a v centre alebo blízko mesta, ale niečo, čo nikto nepozná. Ale ani sa tam nedá ísť, lebo to treba cez skládku odpadu, čo tam je. Treba prekonať kopy šutrov a sute, ale dá sa tam dostať.

Máš rád i nejaké ďalšie miesta?

Ja mám rád, keď je spojené to miesto s prírodou. Alebo ten košický Dóm je veľmi dobrá dominanta, ten stojí za pozornosť jednoznačne. V centre potom tú Katovu baštu, čo je múzeum kata, to je teraz tiež celkom zrekonštruované, je tam pekná a zaujímavá expozícia. A vždy sa snažím tých ľudí zobrať do mesta, keď je nejaká akcia, aby by zažili taký ten nočný život Košíc mladých, keď sú to teda mladí ľudia, čo prídu, ale aj starí, to je jedno, všetci sa môžu zabávať. S tým som si uvedomil aj to, že tu, ale myslím, že aj na celom Slovensku, starší ľudia nemajú ten zvyk, že by išli sa zabávať takýmto spôsobom do baru, že by si tam posedeli. A vôbec všetky také voľnočasové aktivity sú strašne individuálne. Málokedy to robia spolu, maximálne rodina. Že by sa nejakí cudzí ľudia proste stretli a išli na výlet spolu. To potom nejaký klub, alebo niečo také, ale že by si len tak sami zorganizovali niečo, to nezvykne byť. Ale u mladých ľudí to funguje a čo som si všimol, keď to porovnám s južanskými krajinami nejakými, tak je ten komunitný život oveľa lepší. Nerád hovorím, že je niečo lepšie alebo horšie, lebo všetko má svoje plus aj mínus. Ďalšia vec, čo by mohla byť ako zaujímavá? Neviem, ja väčšinou sa túlam s ľuďmi. Keď nejakých mám, že mi niečo napadne , tak ich zoberiem tam, kde mi napadne. Určite aj sídliská im chcem ukázať, že ako to tam vyzerá, aby mali predstavu. Nesnažím sa im ukazovať to najkrajšie, ale také to normálne alebo také, aké to je.

Ktoré to sídliská napríklad?

Tak zaujímavé sú Ťahanovce. Je tam dobrý kontrast, že paneláky končia staveniskom a za tým už je les. Vlastne tí ľudia síce bývajú na sídlisku, ale do lesa a do prírody majú veľmi blízko. Tam je Zelený dvor, čo je jeden celkom pekný park a z celých Košíc tam chodia ľudia v zime bežkovať a v lete behať.  Ďalšie zaujímavé miesta sú tu napríklad Kasárne, Tabačka,  aj tu je také celkom príjemné miesto.

Áno, tento dvor má čaro Berlína.

No a takýchto nie je veľa v Košiciach. Toto má tiež také čisto undergroundové prostredie.

A keby si mal povedať miesta, ktoré sú ti nepríjemné?

Nepríjemné v Košiciach? Nepríjemné je námestie stanice. Ale to je skoro všade v podstate. Tie staničné námestia sú nepríjemné, lebo sa tam zbierajú asociáli a je s nimi problém a otravujú. Oni sami nevedia a nemajú, čo robiť, takže to je také poľutovaniahodné. A pre mňa, sú nepríjemné  sídliská, aj keď tam rád ľudí beriem, ale skôr aby videli, že niečo tam nehrá, že to nie je priestor pre ľudí, že je to prehustené. Aby si to uvedomili a vedeli potom porovnať s niečím iným. Aj Luník IX. je strašne nepríjemné miesto pre nás, ale myslím, že aj pre domácich, ktorí tam žijú. Všeobecne pre každého. Ale je to zaujímavé a ľudia idú za niečím, čo je síce nepríjemné, ale inšpirujúce.

Akí ľudia tam chodia?

Turisti. Je to turistická atrakcia. Luník je veľmi známy, to poznajú ľudia kade-tade, takže prídu do Košíc a chcú sa tam ísť pozrieť.

A čo sa stane, keď tam idú?

Väčšinou nič. Odfotia si kopu bordelu pred oknami. A tam vidno presne, je tam päť či koľko panelákov a vidno, že tento je udržiavaný, tu žijú tí najslušnejší a potom posledný je taký, že bez okien a čmudí sa z každého druhého a pod tým je hromada bordelu. Toto je neuveriteľný kontrast, už len tam na tom sídlisku samotnom. Jedni sa snažia, starajú sa o to, ako len podľa svojich možností vedia a tí ostatní absolútne opačne.
Sú nejaké také miesta, ktoré by si aj z pohľadu svojej profesie dokázal zhodnotiť, že sa ti „nepáči“ aké sú?
Nepáči sa mi okolie Hornádu. Ale to z mojej profesie beriem ako priestor, ktorý má oveľa viac možností a nie je využitý. Je tam nejaká rekreačná zóna, kde sa môžu ľudia akurát tak prechádzať. Je tam zopár služieb takých starých, nejaké reštaurácie a predávajú tam kofolu a sú tam nejaké ďalšie aktivity, športoviská.

Keď sa ťa spýtam na mesto, tak hovoríš o  prostredí spojenom s prírodou, napríklad o Hornáde a nepovieš mi nič napríklad o Bielom dome.

Ja to všetko beriem ako špecifické miesta a tá stavba ako taká aj keď je stavaná na sto rokov, tak je dočasná, lebo urbanizmus ako taký, ten je na storočia a stavby keď sa niekomu nepáčia, tak ich zbúra a prerobí a nie je to také, čo by mohlo ľudí viac ovplyvniť. Príroda a prostredie určite áno. To je určite dôležitejšie ako samotná architektúra. Takže ja sa skôr snažím sa pozerať na to tak v širšom merítku. Že ľudia, ktorí sa tam pohybujú, to čo vnímajú, je pre nich oveľa dôležitejšie. Výhľady, keď vôbec majú výhľad. Človek sa každý deň pozerá z okna na panelák oproti, tak to určite pôsobí inak, ako keď sa druhý sused pozerá každý deň z okna na celú scenériu. Toto je naša veľká výhoda, tých sídlisk, čo tu máme, že majú tie výhľady, ale nie všetky.

Na Dargovských hrdinov som si to uvedomila. Ten najdlhší panelák, šialené bývanie, ale s úžasným výhľadom.

Tam keby bolo ešte zopár tých vecí, čo tomu chýba, tak by to bolo výborné.

A čo tomu chýba?

Presne ten priestor pre ľudí. Sú tam komunity, ktoré fungujú, ale väčšina tých ľudí funguje v tom dome, v tom byte a nič viac. Sú tam uzavretí, nestretávajú sa a nemajú priestor, kde by mohli ísť spolu na pivo.

Ten panelák z tej strany, ktorá ma ten výhľad, vyzerá ako nejaký zaujímavý koberec, má z diaľky zaujímavý dizajn ako celok a keď prídeš bližšie, tak vidíš, že každý si ten svoj balkónik nejako upraví.  A zaujímavé je, že z druhej strany je to len čisto šedá plocha okien. To som si aj natočila, ako môže jeden dom z jednej strany vyzerať úplne pestro a z druhej úplne pekelne. To je zvláštne a neviem, čím to je. Pretože z tej druhej strany nemajú ten výhľad, tak tam nie sú asi tak často?

Nemajú dôvod tam niečo robiť. Maximálne si to nejako zakryjú, aby im tam niekto nečumel. Je to aj orientácia, lebo tá jedna strana je juhozápad, západ a tá opačná je severovýchod, východ. Tam človek nemá chuť tráviť čas, keď je tam chladno celý čas.

A majú sídliská tu v Košiciach podľa teba nejaké špecifiká? Čím sa líšia?

Tie sídliská, a to je aj problém, čo treba riešiť, sú dosť separované od mesta a navzájom od seba. Napríklad konkrétne Furča a Ťahanovce – sú také špecifikum, že medzi nimi je tá diaľnica na Prešov a dostať sa z jedného na druhý, človek musí prekonať tú diaľnicu skrz. Tam je nejaký most, ale nie je to, že pešia lávka, to je zase len most, ako chodník popri diaľnici, čiže nič príjemné a nikto to nerobí, že by prešiel z jedného na druhé. Ale v princípe možno ani nie je dôvod, lebo na jednom aj na druhom je to isté. Skôr je zaujímavé, že na tých sídliskách vzniká trošku odlišná kultúra. To tiež neviem, ako je to možné, ale napríklad na Ťahanovciach je oveľa viac skejterov, lebo majú tam priestor. A pritom aj na Furči je taká dráha, neviem. Ale nejako na tých sídliskách vznikajú tie mladá subkultúry a vytvárajú si dokonca vlastný jazyk, ktorý je odlišný na jednotlivých sídliskách. Niektoré pomenovania si vymyslia svoje a na tom sídlisku si to hovoria tak a na druhom inak. To je také zaujímavé, to by som chcel aj zmapovať, do akej miery sa to rozvíja.

A myslíš, že prostredie, v ktorom tí ľudia žijú ovplyvňuje aj tieto veci?

Určite. To, aké koníčky budú mať deti, čomu sa budú venovať, či sa budú niečomu venovať.

My sme dnes boli na Dargovských hrdinov a zašli sme tam na kofolu do krčmy s vinárňou pod jedným   komunistickým objektom. Bol tam jeden sympatický pán a veľmi nás ľutoval, lebo vraj je to tá „najhoršia krčma v Košiciach“ a bolo mu to ľúto, že sme zablúdili práve tam.

Tí ľudia si myslia, že tam nikto nepríde do tých sídlisk. Ale keď si tam privedú svoju návštevu, tak si uvedomia, že aha, teraz keď chcú ísť niekde, tak musia ísť až do mesta, aby sa napríklad dobre najedli alebo niečo také. Proste takéto služby tam vôbec nie sú.

Koľko tam žije ľudí? Ak by vyšli všetci von z tých bytov, tak kde by boli?

Presne, že kde by sa mohli stretnúť, to ani ja neviem.

Na tom sídlisku som bola i v kostole na omši. Bolo tam asi osem ľudí. Nemyslím, že všetci majú byť veriaci, ale kontrast, keď vyjdeš z toho kostola von a vidíš pred sebou paneláky v ktorý musia žiť tisícky ľudí, bol zaujímavý.
Tak to je tiež na pováženie, tie kostoly.

Ten kostol je nový? Čo je to za architektonický počin?

To bol taký ten ošiaľ kostolov. Začiatkom 90. rokov to začalo vznikať všade, ako huby po daždi. Cirkevníci dostali slobodu a začali financovať tie stavby. Tento je ešte znesiteľný, keď to porovnám s inými. Tu pri amfiteátri stavajú už desiatky rokov. Ako betónový bunker podľa mňa. Teraz na to nalepili plastové okná. Je tam betónová kopula, no niečo desné a celé je to tak trošku pokrivené. Som zvedavý, čo z toho vznikne, ale teda neteším sa. Jedna z mála voľných plôch, ktorá medzi panelákmi bola, kde chodili ľudia, tak teraz to oplotili a začali stavať ten kostol. Je tam kopa buriny a snažia sa zastavať všetko, čo sa dá. A ľudia skupujú pozemky úplne šialeným spôsobom, že si kúpia meter štvorcový niekde v strede nejakého pozemku, lebo vie, že ten pozemok raz bude hodnotný a teraz aj keď on tam má len ten meter, tak bude mať prvé odkupné právo na celé. Také finty používajú.

Zaujímavé, to som netušila.

Napríklad niekto si kúpil CO kryt v mestskom parku. Ale kúpil si vlastný vstup, kúpil si šesť metrov štvorcových a pod zemou má nejakých 300 metrov štvorcových nejakých bunkrov, tak je to tiež zaujímavé.

A načo mu to je?

Tam nič nespraví. Chcú to teraz vymeniť, že mesto to vymení za iný pozemok. Ale teraz čo dostane za tých šesť metrov CO krytu? Lebo tam to proste zavadzia. Zrazu cudzia parcela v strede mestského pozemku, to je úplne divné.

Od koho to kúpil  a ako sa mu to podarilo?
Od mesta. To už sú tie politické hry.

Čo je pre teba centrálny bod Košíc?
Hlavná ulica. To je centrum jednoznačne, tam sa stretávajú všetci. Potom stanica, taký ďalší bod. To je v podstate na jednom mieste.

A pre teba? V tvojej každodennej trajektórii?
Môj každodenný cieľ je tá Hlavná ulica.

Tam máš kanceláriu?

Nie, zatiaľ nie, ale asi aj to bude. Ale, väčšinou tam chodím, aj keď nemám čo robiť, tak idem niekde tam a len tak si sadnem. A ináč sa pohybujem všade. Snažím sa všade chodiť na bicykli v rámci mesta, takže už cesta na sídliská je dosť útrapná. To verím, že aj keď majú bicykle, tak nebudú merať tú cestu na bicykli, lebo dostať sa odtiaľ do mesta je veľmi nepohodlné. Miesta, kde stretávam ľudí, s ktorými sa potrebujem stretnúť? Veľmi dobrá je krčma Cambridge, čo je na Komenského, nie na Hlavnej ulici, dosť ťažká destinácia..

O tej som iba počula, ale ešte som tam nebola.

To je tu blízko. A na Hlavnej ulici zase, tam chodím aby som sa stretol s nejakými ľuďmi alebo idem niečo kúpiť, ale väčšinou sú moje cesty kvôli stretnutiam.

Mne sa zdá Hlavná ulica dobrá, narozdiel od iných podobných  „hlavných“ v Bratislave, v Brne alebo v Prahe, sú tam aj normálne obchody. Napríklad v Brne sa to úplne vytratilo. Je tam pár luxusných obchodíkov a potom sú tam hlavne zlatníctvo, ale obyčajné potraviny tam až tak nenájdeš. Všetko sa tak odsunulo do nákupných centier, no tu sa to dá stretnúť. Napríklad aj v Trenčíne sa námestie úplne zmenilo, keď sa postavili nákupné centrá okolo. Čo je hrozné, lebo ja som tiež z  detstva zvyknutá, že ideme do mesta niečo kúpiť, na námestie, kde sa dá kúpiť všetko a teraz tam vlastne nie je nič z toho

Už ani neviem, čo tam je. Hodinky, zlatníctva a pár nejakých divných butikov a bary samozrejme. Ale tie bežné obchody sa stiahli. A to tu je. Bola som prekvapená.
To je vina tých nákupných centier. Tu to ešte je, ale si myslím, že to za chvíľu tiež tak dopadne.

A tu nie sú nákupné centrá?
Sú, ale ta Hlavná asi tým, že je tak veľká a že má taký potenciál, že keď tam ľudia už prídu, tak sa tam ostanú aj najesť, aj napiť na večer. Ale napríklad Prešov má ešte typickejšie zásobenú ulicu tými službami. Tam sú fakt na hlavnej asi štyri potraviny a tie fungujú vedľa seba už dlho. Proste vojdeš do obchodu a tie staré regále už tridsaťročné ešte stále nevymenili.  To má takú atmosféru, že sa teším do toho obchodu.

Keby si mal seba na mape mesta niekde zaradiť,  seba niekde situovať -  ako keď sa niekto cíti byť v rámci hudobnej scény underground, niekto ako mainstream – ako by si sa definoval v tomto zmysle v rámci mestského prostredi? Si v „centre“ alebo skôr na „okraji“? Máš pocit, že robíš veci, ktoré sú v niečom špecifickejšie? Kde by si sa zaradil spoločensky?

To vyplýva z toho, kde vlastne chodím. Ja sa rád stretávam s ľuďmi, ktorí sú podobného zmýšľania. Väčšinou sú to architekti a moji kolegovia, spolužiaci a známi. Neviem ako to vzniklo, ale  takí alternatívnejší ľudia, ktorí trošku ináč myslia, takí viac umeleckí. Neviem čo všetko vlastne tých ľudí spája, ale tí príjemní ľudia, s ktorými sa ja stretávam a si s nimi rozumiem, sa zhromažďujú v  juhozápadnej časti Hlavnej ulice. Tam je bar Madrid, Tarantino a vzniká  tam taká komunita. Dennodenne sa tam stretáva, že aj keď nemám s kým, tak prídem tam a  určite tam niekoho stretnem, koho poznám. Tá komunita mi vyhovuje a sú to ľudia, ktorí rozmýšľajú a aspoň rozprávajú o tom čo a ako zmeniť, aj sa snažia nejako aktívne do toho vstupovať, čo ja tiež.

Študoval si v Grazi?
Tam som bol len dohromady rok. Predtým som bol polroka v Brne a potom ešte polroka v Mníchove. To mesto na mňa veľmi dobre vplývalo a mám ho rád. Tam sa mi vlastne otvorili viac hranice. Naučil som sa nemecky a to bol veľmi veľký posun v mojom živote. Aj som začal viac cestovať tak nezávisle, úplne sám. To je tiež dobrá skúsenosť a zistil som, že to je najlepšie. Tak človek najviac získa tou cestou, keď sa nemusí s nikým deliť a nijak sa prispôsobovať.

Vraj teraz chystáš nejaký projekt pre sídliská?

Vznikol taký nápad, že si postavíme pavilón, v ktorom by sme mohli prezentovať školské práce. Proste nejaký priestor, hlavne išlo o to, postaviť niečo z odpadu. No a nejako sa to zvrhlo na taký pavilón, že to bude kultúrny priestor a keď sme písali projekt, aby sme na to získali grant, nejaké peniaze, tak tam vznikli ďalšie požiadavky, že to musí byť mobilné, musí to mať ešte dáke ďalšie kategórie. Čiže sa z toho vykryštalizoval konkrétny projekt, aby sa to aj napasovalo na projekt Interface. Mne sa teraz vykryštalizovala myšlienka toho ako pavilónu, ktorý príde na sídlisko a získa formu, ktorú to sídlisko potrebuje, funkciu. Na nejaký čas ju poskytne miestnym ľuďom a oni by si teda mali trošku na to zvyknúť, že tam niečo také je, môžu to použiť. Neviem, či na také niečo stačí mesiac alebo treba rok.  Alebo aj rok je málo. Ale možno len tak podpichnúť tých ľudí. Treba niečo robiť na  sídliskách a vôbec v meste všade. Sídliská sú také špecifické, že tam to až kričí, že niečo tam chýba, ale ono to chýba všade.

To je zaujímavé, lebo si hovoril, že si na sídlisku nikdy nežil. Takže ty si prišiel na to s tými ľuďmi odtiaľ, že im niečo chýba alebo iba ty si myslíš?

No oni to sami hovoria. Beriem to tak, že keď to tvrdia, tak asi to tak je.

A z odpadu v akom zmysle?

Ani nie odpad, ale hlavne recyklované alebo recyklovateľné materiály. Pôvodne sme chceli robiť z hliny, slamy a dreva a keďže to má byť mobilné, tak už tá hlina a slama je trošku nepraktická, tak sme to zredukovali na nejaký recyklovateľný odpad alebo recyklovaný. Aby to nebolo čisto, že postavíme pavilón za drahé peniaze, ale ukázať ďalšiu možnosť, že odpad je ďalší stavebný materiál, ktorého je neúrekom a dá sa veľmi užitočne zhodnotiť znovu v takýchto veciach.

Videl si film Architekt odpadu?

Áno, poznám to.

Myslíš, že to prejde?

Prejde. Zpopularizoval sa, ešte tým filmom, čo urobil a je to veľmi šikovný človek, Michael ReynoldV podstate jeho projekt vznikol ešte za jeho školských čias, kedy si povedal, že si postaví dom a začal špekulovať a prišiel na to, že takýmto spôsobom je to možné. Zistil, že vláda to proste nechce, lebo je samostatný, nepotrebuje nikoho, môže si robiť, čo chce, je slobodný. Toho sa boja magnáti, ktorí chcú aby ľudia boli viazaní na nich.

Nepúšťaš sa aj ty do niečoho takého, keďže ideš ponúkať alternatívu k mestským mobiliárom, ktoré sa často realizujú na základe verejných zákaziek.
Keď ľudia pochopia, že si to môžu sami postaviť, tak nemusia čakať na to, že im to tam niekto postaví.
Myslíš, že to mesto s tebou na tom bude spolupracovať? Každé sídlisko má nejakého šéfa, alebo starostu.
Uvidíme, zatiaľ som neuvažoval, že by to nechceli. Pozerám na to optimisticky a keď to nebudú chcieť, tak neviem. Budem musieť vymyslieť niečo iné. Ale celkom dobrý postreh. Je super, že vymýšľame stále nejaké veci, že kde by sme čo spravili ale ten systém…má svoj život a svoje pravidlá.
Mňa to v tom filme šokovalo, keď som si uvedomila, že ponúkol niečo, čo sa „niekomu“ nepáčilo.

Ale väčšine sa to páči. To sú podľa mňa zbytočné obavy, lebo keby boli chytrí, tí čo predávajú, tak na to prídu už dávno a začnú to robiť. Ale tak ako benzín bude fungovať, kým bude schopný na seba zarobiť, čiže keď tie ostatné technológie ho prevalcujú, tak tie firmy sú pripravené ponúknuť všetky ostatné alternatívy. Slovenské plynárne vlastnia takmer všetky tepelné vrty. Čiže dôjde plyn a oni začnú distribuovať teplo ináč.

Myslíš, že spoločnosť v Košiciach je pripravená na to, čo ty chceš urobiť? Takýto alternatívny spôsob premýšľania o verejnom priestore?

Myslím si, že nie, ale ľudia veľa vecí odmietajú keď ich nevidia a nevedia to pochopiť. Keď sa im ukáže možnosť, vidia, že to funguje, tak nemajú dôvod to nechcieť. Ja pozerám na všetko vlastnými očami. Veľa vecí je možno takých, že mi nedochádza, že sa s tým stretnem až neskôr. Ale máš dobré otázky.

No, ty sa toho nesmieš báť, ale zaujíma ma, či s tým trochu rátaš.

Rátam s tým, že to pôjde ako po masle. (smiech)

A že ti na to dajú desať miliónov. (smiech)

Práveže toto ani nie.

Aké sú náklady na taký projekt?

Máme pätnásť tisíc na celý ten projekt.

Tak to je asi len úplný základ.

Áno. Čiže materiál a to všetko budem musieť riešiť cez sponzorov. Zatiaľ sú dobré vzťahy, čo sme zatiaľ obehali. Sú ochotní prispieť a v podstate ten odpad je materiál, ktorého sa radi zbavia.

A to si vy robíte sami? Neviem si veľmi predstaviť v praxi o aký objekt ide. Viem si predstaviť, že to bude maringotka na kolieskach.

Toto nebude na kolieskach, toto bude kontajner, do ktorého sa to celé musí vložiť. Z neho sa to vyberie, postaví sa tá forma, ktorá sa má a celé to bude niečo ako lego. Vzniknú moduly, ktoré sa dajú skladať dokopy a môžu sa z toho robiť sedenia alebo nejaké prestrešené pódium. Boli tri nejaké základné formy – uzavretý priestor, otvorený priestor so sedením, kde vzniká akoby reliéf a ten je zároveň nejakým pódiom a hľadiskom. Chcem aby to bolo čo najflexibilnejšie, čiže sa to vie prispôsobiť miestu, kam to príde. Lebo raz to bude šesť metrov, raz to bude mať dvadsať metrov. Toto neviem predpokladať, tak aby sa to dalo prispôsobiť. Mali by to byť dva kontajnery, ktoré budú môcť nejako komunikovať v rámci danej kompozície. Malo by to vedieť naplniť  základné funkcie spoločenského života – ľudia si majú kde sadnúť, majú priestor, kde na nich neprší. Ďalšia vec je  životnosť, že či to neskončí tým, že to rozbijú a zničia. Trvácnosť je vec, ktorej sa obávam. Ale tým, že to bude kontajner, veľmi masívny, pevný článok toho celého, tak keby tomu hrozilo dáke zničenie, tak by sa to muselo spratať do toho kontajneru a vyloží sa to vtedy, keď sa to môže vyložiť.

Ako nájdeš miesta, kde budú tie objekty umiestnené?
Hovoril som teraz s Christiánom o ich Spots. Tak sme to zvážili, že by to mal byť predvoj ich výmenníkov, ktoré by tam už mali byť natrvalo. Umiestniť tam provokatívnu vec, ktorá tým ľuďom možno bude chvíľu prekážať a snáď to prežije nejakú púť po tých miestach. Napríklad Furča, tam sú problémy s majetkami, takže tam zrovna tie výmenníky nemôžu byť, tak tam by to mohlo tak nejako kolovať a možno, že by to tam zostalo.

Máš už nejakú predstavu o nejakom mieste?
Bude to musieť byť mestský pozemok, na 90 percent. Neverím, že by som sa dohodol, s nejakým súkromníkom. Ale možno, že aj to.

Ale máš nejakú konkrétnu predstavu?

Konkrétnu ešte úplne nie. Ďalší týždeň nás čaká presne táto úloha. V podstate by som chcel využiť priestory medzi panelákmi, kde ľudia len prechádzajú. Majú tam nejakú lúčku a dať to rovno na trávu. Dotvorilo by to trošku ten priestor.

Na sídlisku Dargovských hrdinov, na tom najdlšom paneláku, boli skvelé miesta, kde sa tie paneláky spájajú. Je to zvláštny kus ne-priestoru.

Tie slepé trojuholníky? Tam sme uvažovali nad tým, ako tam vložiť bývanie. Celý ten trojuholník má 15 metrov na jednej strane, čo je dosť na to, aby tam vznikol nejaký jednoizbový byt. V tom kúte tam v rožku by mohlo byť jadro, ako schody a výťah.

Keby si mal charakterizovať Košice a mal by si povedať, či je to muž alebo žena?

To je zvláštna otázka. Keď to budem tak synonymizovať, že muži a ženy, že nejaké jemnejšie a silnejšie vlastnosti, tak Košice môžu byť aj muž.

Prečo?

Svojou náturou.  Ťažko na to odpovedať.

Alebo keby to malo byť nejaké zviera?

Zviera – líška.

Prečo?

Lišiak. Je to také prefíkané. Tí ľudia, je to taká personifikácia.
Líška v lese, čo ju chytajú…do pasce.
Tak nie je to veľmi silné zvieratko. Takže musí byť prefíkané, aby prežilo. Možno, že je to až príliš malé. Niečo väčšie by som mal nájsť na Košice, lebo sú v rámci Slovenska alebo tej lokality dosť veľké, čiže by to mal byť dáky jazvečík, jazvec teda. Malý jazvec.