Sprievodný program, na ktorého dramaturgii sa podieľa i naše združenie vzniká v spolupráci s 4AM fórum pro architekturu a média, BWO gallery (PL), Periszkóp Rádió (HU), o.s. Inventura, o.s. Bezmezí, o. s. Fléda, Světlo pro svět – Light for the World, o.s.

Podpora: Medzinárodný višegrádsky fond, Ministerstvo kultúry ČR, Mesto Brno, Rakúske kultúrne fórum.

Viac info o prehliadke a sprievodnom programe na:
http://www.dum-umeni.cz/cz/brno_art_open
http://www.dum-umeni.cz/cz/vystava/brno_art_open_2011

Výsledky sprievodného programu nájdete na blogu
http://houseofartsbrno.tumblr.com

locations mapped in video:
- tram stop at the main train Station [covered in advertising]
- Ťahanovce district [circled around in a trolleybus]
- Hlavná ulica [Košíce Korzo]
- the marketplace on Dominikánske Námestie [here is also located the oldest church in KE, from the 13th century]
- busy junction on Štefánikova street [on the same street there is abandoned a beautiful old swimming pool]

by Ana Filip

And I had a plan for it:
- first pin down: billboards, neon signs, large advertising panels, electronic displays, plasma screens, mobile panels [e.g on trucks or taxis], illuminated panels, signboards [on poles]
- then state type as follows: IMG [image mostly/only], TXT [text mostly/only - e.g. neon signs], IMG = TXT [equal amount of text and image], IMG > TXT [predominant image] , TXT > IMG [predominant text]
- draw the ares of impact according to:
a. visibility [depending on signs and illumination, and positioning - e.g. billboard for highways are usually with their back turned to city] or presence [in the case of hybrid img/txt+sound ads]
b. esthetic value [e.g. a pink billboard by the cemetery is more visible than one adverting a swimming pool and placed by a park]
c. density [ panels that are part of a campaign are more "visible" due to their repetition]
d. message [e.g. an add describing adrenaline holidays is almost "invisible" in an area inhabited by older people with no interests in such activities]
- draw the territories of TEXT and IMAGE based on the data collected above

Needless to say that in 2 days of roaming the city one cannot achieve such a “megalomaniac” goal. But still one can get a feeling of what text territories exist and of what type of text is present there [I found districts where street art texts were more frequent that grafitti, and areas where billboards were more frequent than visible windows].

Below one example of text that was unique, overwhelming the wall, visible and catchy, and also providing a sneak peak in the world of street writers and their emotions and seasons. It is a calendar drawn on Hviezdoslavova Street.

* full view of the wall

* May

* June

* July

* August

* September

* October

* November

* December

by Ana Filip

* City itself, the representative and reinforcer of law, doesn’t mark CCTV

* private companies rate highest in the chart of non-informing/illegalCCTV-system subjects

* [above and previous] we found our stickers “remixed’ in unexpected locations

by Ana Filip

rese talk ke – diskusný večer o parametricizme a urbanizme.

utorok 7.12.2010 o 18:00

hostia
michal hladký
matej kiraľvarga
ondrej štefík

panelová diskusia hostí a diskusia publika s hosťami
o vplyvoch parametricizmu na urbanizmus a urbanizmu na parametricizmus

organizátori
atrakt art
fórum 13 poschodí
rese arch

partneri
kasárne – kulturpark
UzemnePlany.sk

akcia sa koná vrámci projektu urban reform/(ab)use the city, ktorý podporilo ministerstvo kultúry sr a košice interface 2013 – európske hlavné mesto kultúry 2013

viac info na www.rese-arch.org

Viac na http://www.facebook.com/photos.php?id=217329890403#!/album.php?aid=257839&id=217329890403

Vedie projekt Malý kultúrny priestor v meste.

Aká je tvoja prvá spomienka, ktorú máš spojenú s mestom Košice? Kedy si si uvedomil, že žiješ v meste?

Väčšinou, keď som sa začal vracať do Košíc -  že som vycestoval do väčších miest a vracal som sa s pocitom, že sa sem nechcem vrátiť. Pripadalo mi to tu také strašne zatuchnuté, spomalené, nejako som sa necítil dobre. Keď som sa ale vrátil tak po roku, tak som sa už tešil. Prvý krát keď som si uvedomil, že som v meste a aké vlastne mesto je, bolo asi až keď som začal robiť nejaké veci pre mesto. Keď som si uvedomil, že môžem tu niečo spraviť. A to bolo až s tým, ako som začal študovať. Dovtedy ma to netrápilo, skôr som chcel ísť niekde preč.
Nikdy si nad tým ani v detstve nepremýšľal? Nemáš nejakú spomienku, ktorá sa ti spája s Košicami ako mestom?
Teraz keď sme sa začali venovať mestskému parku, tak som si spomenul na to, ako som tam ja trávil čas ako dieťa, keďže do asi piatich rokov sme bývali blízko. Učil som sa tam bicyklovať, to bolo fajn. Mamka tam so mnou chodila a oco ma učil na takom bicyklíku. Boli tam prekážky, akože dopravné ihrisko s mostom. To si pamätám, že to sa mi strašne páčilo vtedy.

Takže mesto bolo vtedy pre teba spojené s tým mestským parkom.

To nie ani tak mesto, to bol ten park. A žil som vlastne v centre úplne, vlastne vždy. Nikdy som nebýval niekde na sídlisku, ani som po tom nikdy netúžil, aj keď teraz rozmýšľam, že by sa mi zišlo mať tú skúsenosť, že žiť na Furči alebo Ťahanovciach tak pol roka a to by mi asi aj stačilo.

A prečo by sa ti to zišlo? K profesii architekta?
Aby som zažil to,  čo sa ja vlastne snažím nejak zlepšiť a pri tom stále na to pozerám ako niekto, kto v na tom presne mieste nežil, takže kvôli tomu.

Ale zároveň to môže byť i výhoda, že máš nadhľad.

Možno. Tam prídem akoby cudzinec, nenarodil som sa na sídlisku, nikdy som tam nežil, vždy som mal také prostredie, čo bolo spojené s historickým centrom. Ako aj ten mestský park, to väčšina ľudí nemá v Košiciach.
A to historické centrum, dokázal by si teraz povedať niečo o tom, ako na teba pôsobilo vtedy a ako pôsobí teraz?
Veľmi si nepamätám, ako vyzeralo predtým, ale čo viem z histórie, tak bolo to vyľudnené. Žilo tam veľa Rómov, bol tam bordel, nebolo to usporiadané, špinavé viac – menej. Ale čo si ja pamätám, kedy som ja začal vnímať mesto, tak už to bolo tým, ako som začal chodiť ja do barov, vtedy už mi pripadali Košice ako mesto. Možno že som si neuvedomoval, že je to výhoda toho mesta, že tam tie veci sú, ale spätne to tak vnímam. Vlastne som zažil taký kozmopolitný život, že proste študenti sme šli na pivo a nechceli nám ho predať, tak sme ich presviedčali, že máme osemnásť.

Juliana mi hovorila o pocite, že v detstve závidela spolužiakom, že žijú na sídlisku a že tam majú sídliskový život. Niečo tam zažívajú a ona je v centre, kde mala pocit, že je osamelá.

Mal som tiež ten pocit. Vlastne aj taký život som mal, že som nemal tak veľa kamarátov, tam kde som vyrastal. Potom sme sa presťahovali, sťahovali sme sa tri krát, kým som bol malý, takže som si nevytvoril nejaké také lokálne vzťahy s ľuďmi a ani som potom už nezvykol tak s nimi voľný čas -  hrať futbal, hokej. A čo som chodil do školy, tak tiež to bolo tak, že v našej triede boli väčšinou sídliskové deti a boli sme asi traja, čo sme sa stretli z lokálnej oblasti.
Juliana mi tiež hovorila, že to, čo pre ňu charakterizuje mesto sú vnútorné dvory.  Platí to i pre teba?
To mám, hej. Ten vnútorný dvor, tak tam som sa stretával so susedmi. To bola jedna rodina, čo mala deti a my.  Tam sme sa bicyklovali na šlapacom autíčku a bol tam uštekaný pes, ktorého som sa bál a nechcel som tam chodiť.

Teraz žiješ v centre?

Teraz žijem u rodičov. Pri amfiteátri, rodinný dom, ale blízko centra.

A zmenilo sa to centrum?

Centrum sa mení dosť rýchlo, tam to vidím pozitívne. Ale celé centrum sa pretvára na komerčnú zónu. Vymiera odtiaľ bývanie, ľudia odchádzajú, pretože je to tam príliš dráhe. Radšej ten priestor prenajmú a idú bývať niekde mimo. Presne preto, že tam nemajú kľud, čo im tam môže chýbať. Ale asi v tom skôr budú peniaze. No a tým to centrum potom trpí, že tam nie sú lokálni ľudia. Život je tam ten, že prídu zo ľudia sídlisk a z kade-tade sa tam stretnúť. Ale v Košice vidím veľmi dobre v tom, že majú tú svoju Hlavnú ulicu a Hlavné námestie, kde sa vlastne všetci stretávajú a to veľmi združuje všetky tie miesta dokola. Tam sa stretávajú ľudia zo všetkých sídlisk.
Keby si mal povedať miesta, ktoré máš rád a kam by si zobral niekoho, koho máš rád, ktoré by to boli?
Ja strašne rád beriem ľudí na baňu Bankov, ukázať im ten kráter, čo tam je, ten je úžasný. Ten začali kopať ešte na začiatku 20. storočia, keď ťažili magnezit povrchovo a vznikla tam asi sto metrov hlboká diera a to je super. Strašne mám rád celé to prostredie, je to také post-industriálne, kde už vlastne nič nefunguje. Všetky tie haldy a domy, tie  staré priemyselné zrúcaniny zarastajú zeleňou a každým rokom vidno, ako je to tam bujnejšie a bujnejšie. Keď sme sa presťahovali do toho domčeka, ktorý je blízko, tak som tam začal chodievať a teraz ako som tam bol, som si uvedomil, že cez tie rastliny už nevidím, čo som videl. Proste to celé zakrývajú, ten výhľad a stále viac. Je tam taká pekná džungľa. Je tam jedno také prepadlisko, kde je v podstate jazero. Tam to poznajú, podľa mňa, len nejakí bezdomovci a zopár ľudí. Také úplne neznáme miesto. Tam chodím na prechádzky so psom. Je to veľmi príjemné, je to také divoké a v centre alebo blízko mesta, ale niečo, čo nikto nepozná. Ale ani sa tam nedá ísť, lebo to treba cez skládku odpadu, čo tam je. Treba prekonať kopy šutrov a sute, ale dá sa tam dostať.

Máš rád i nejaké ďalšie miesta?

Ja mám rád, keď je spojené to miesto s prírodou. Alebo ten košický Dóm je veľmi dobrá dominanta, ten stojí za pozornosť jednoznačne. V centre potom tú Katovu baštu, čo je múzeum kata, to je teraz tiež celkom zrekonštruované, je tam pekná a zaujímavá expozícia. A vždy sa snažím tých ľudí zobrať do mesta, keď je nejaká akcia, aby by zažili taký ten nočný život Košíc mladých, keď sú to teda mladí ľudia, čo prídu, ale aj starí, to je jedno, všetci sa môžu zabávať. S tým som si uvedomil aj to, že tu, ale myslím, že aj na celom Slovensku, starší ľudia nemajú ten zvyk, že by išli sa zabávať takýmto spôsobom do baru, že by si tam posedeli. A vôbec všetky také voľnočasové aktivity sú strašne individuálne. Málokedy to robia spolu, maximálne rodina. Že by sa nejakí cudzí ľudia proste stretli a išli na výlet spolu. To potom nejaký klub, alebo niečo také, ale že by si len tak sami zorganizovali niečo, to nezvykne byť. Ale u mladých ľudí to funguje a čo som si všimol, keď to porovnám s južanskými krajinami nejakými, tak je ten komunitný život oveľa lepší. Nerád hovorím, že je niečo lepšie alebo horšie, lebo všetko má svoje plus aj mínus. Ďalšia vec, čo by mohla byť ako zaujímavá? Neviem, ja väčšinou sa túlam s ľuďmi. Keď nejakých mám, že mi niečo napadne , tak ich zoberiem tam, kde mi napadne. Určite aj sídliská im chcem ukázať, že ako to tam vyzerá, aby mali predstavu. Nesnažím sa im ukazovať to najkrajšie, ale také to normálne alebo také, aké to je.

Ktoré to sídliská napríklad?

Tak zaujímavé sú Ťahanovce. Je tam dobrý kontrast, že paneláky končia staveniskom a za tým už je les. Vlastne tí ľudia síce bývajú na sídlisku, ale do lesa a do prírody majú veľmi blízko. Tam je Zelený dvor, čo je jeden celkom pekný park a z celých Košíc tam chodia ľudia v zime bežkovať a v lete behať.  Ďalšie zaujímavé miesta sú tu napríklad Kasárne, Tabačka,  aj tu je také celkom príjemné miesto.

Áno, tento dvor má čaro Berlína.

No a takýchto nie je veľa v Košiciach. Toto má tiež také čisto undergroundové prostredie.

A keby si mal povedať miesta, ktoré sú ti nepríjemné?

Nepríjemné v Košiciach? Nepríjemné je námestie stanice. Ale to je skoro všade v podstate. Tie staničné námestia sú nepríjemné, lebo sa tam zbierajú asociáli a je s nimi problém a otravujú. Oni sami nevedia a nemajú, čo robiť, takže to je také poľutovaniahodné. A pre mňa, sú nepríjemné  sídliská, aj keď tam rád ľudí beriem, ale skôr aby videli, že niečo tam nehrá, že to nie je priestor pre ľudí, že je to prehustené. Aby si to uvedomili a vedeli potom porovnať s niečím iným. Aj Luník IX. je strašne nepríjemné miesto pre nás, ale myslím, že aj pre domácich, ktorí tam žijú. Všeobecne pre každého. Ale je to zaujímavé a ľudia idú za niečím, čo je síce nepríjemné, ale inšpirujúce.

Akí ľudia tam chodia?

Turisti. Je to turistická atrakcia. Luník je veľmi známy, to poznajú ľudia kade-tade, takže prídu do Košíc a chcú sa tam ísť pozrieť.

A čo sa stane, keď tam idú?

Väčšinou nič. Odfotia si kopu bordelu pred oknami. A tam vidno presne, je tam päť či koľko panelákov a vidno, že tento je udržiavaný, tu žijú tí najslušnejší a potom posledný je taký, že bez okien a čmudí sa z každého druhého a pod tým je hromada bordelu. Toto je neuveriteľný kontrast, už len tam na tom sídlisku samotnom. Jedni sa snažia, starajú sa o to, ako len podľa svojich možností vedia a tí ostatní absolútne opačne.
Sú nejaké také miesta, ktoré by si aj z pohľadu svojej profesie dokázal zhodnotiť, že sa ti „nepáči“ aké sú?
Nepáči sa mi okolie Hornádu. Ale to z mojej profesie beriem ako priestor, ktorý má oveľa viac možností a nie je využitý. Je tam nejaká rekreačná zóna, kde sa môžu ľudia akurát tak prechádzať. Je tam zopár služieb takých starých, nejaké reštaurácie a predávajú tam kofolu a sú tam nejaké ďalšie aktivity, športoviská.

Keď sa ťa spýtam na mesto, tak hovoríš o  prostredí spojenom s prírodou, napríklad o Hornáde a nepovieš mi nič napríklad o Bielom dome.

Ja to všetko beriem ako špecifické miesta a tá stavba ako taká aj keď je stavaná na sto rokov, tak je dočasná, lebo urbanizmus ako taký, ten je na storočia a stavby keď sa niekomu nepáčia, tak ich zbúra a prerobí a nie je to také, čo by mohlo ľudí viac ovplyvniť. Príroda a prostredie určite áno. To je určite dôležitejšie ako samotná architektúra. Takže ja sa skôr snažím sa pozerať na to tak v širšom merítku. Že ľudia, ktorí sa tam pohybujú, to čo vnímajú, je pre nich oveľa dôležitejšie. Výhľady, keď vôbec majú výhľad. Človek sa každý deň pozerá z okna na panelák oproti, tak to určite pôsobí inak, ako keď sa druhý sused pozerá každý deň z okna na celú scenériu. Toto je naša veľká výhoda, tých sídlisk, čo tu máme, že majú tie výhľady, ale nie všetky.

Na Dargovských hrdinov som si to uvedomila. Ten najdlhší panelák, šialené bývanie, ale s úžasným výhľadom.

Tam keby bolo ešte zopár tých vecí, čo tomu chýba, tak by to bolo výborné.

A čo tomu chýba?

Presne ten priestor pre ľudí. Sú tam komunity, ktoré fungujú, ale väčšina tých ľudí funguje v tom dome, v tom byte a nič viac. Sú tam uzavretí, nestretávajú sa a nemajú priestor, kde by mohli ísť spolu na pivo.

Ten panelák z tej strany, ktorá ma ten výhľad, vyzerá ako nejaký zaujímavý koberec, má z diaľky zaujímavý dizajn ako celok a keď prídeš bližšie, tak vidíš, že každý si ten svoj balkónik nejako upraví.  A zaujímavé je, že z druhej strany je to len čisto šedá plocha okien. To som si aj natočila, ako môže jeden dom z jednej strany vyzerať úplne pestro a z druhej úplne pekelne. To je zvláštne a neviem, čím to je. Pretože z tej druhej strany nemajú ten výhľad, tak tam nie sú asi tak často?

Nemajú dôvod tam niečo robiť. Maximálne si to nejako zakryjú, aby im tam niekto nečumel. Je to aj orientácia, lebo tá jedna strana je juhozápad, západ a tá opačná je severovýchod, východ. Tam človek nemá chuť tráviť čas, keď je tam chladno celý čas.

A majú sídliská tu v Košiciach podľa teba nejaké špecifiká? Čím sa líšia?

Tie sídliská, a to je aj problém, čo treba riešiť, sú dosť separované od mesta a navzájom od seba. Napríklad konkrétne Furča a Ťahanovce – sú také špecifikum, že medzi nimi je tá diaľnica na Prešov a dostať sa z jedného na druhý, človek musí prekonať tú diaľnicu skrz. Tam je nejaký most, ale nie je to, že pešia lávka, to je zase len most, ako chodník popri diaľnici, čiže nič príjemné a nikto to nerobí, že by prešiel z jedného na druhé. Ale v princípe možno ani nie je dôvod, lebo na jednom aj na druhom je to isté. Skôr je zaujímavé, že na tých sídliskách vzniká trošku odlišná kultúra. To tiež neviem, ako je to možné, ale napríklad na Ťahanovciach je oveľa viac skejterov, lebo majú tam priestor. A pritom aj na Furči je taká dráha, neviem. Ale nejako na tých sídliskách vznikajú tie mladá subkultúry a vytvárajú si dokonca vlastný jazyk, ktorý je odlišný na jednotlivých sídliskách. Niektoré pomenovania si vymyslia svoje a na tom sídlisku si to hovoria tak a na druhom inak. To je také zaujímavé, to by som chcel aj zmapovať, do akej miery sa to rozvíja.

A myslíš, že prostredie, v ktorom tí ľudia žijú ovplyvňuje aj tieto veci?

Určite. To, aké koníčky budú mať deti, čomu sa budú venovať, či sa budú niečomu venovať.

My sme dnes boli na Dargovských hrdinov a zašli sme tam na kofolu do krčmy s vinárňou pod jedným   komunistickým objektom. Bol tam jeden sympatický pán a veľmi nás ľutoval, lebo vraj je to tá „najhoršia krčma v Košiciach“ a bolo mu to ľúto, že sme zablúdili práve tam.

Tí ľudia si myslia, že tam nikto nepríde do tých sídlisk. Ale keď si tam privedú svoju návštevu, tak si uvedomia, že aha, teraz keď chcú ísť niekde, tak musia ísť až do mesta, aby sa napríklad dobre najedli alebo niečo také. Proste takéto služby tam vôbec nie sú.

Koľko tam žije ľudí? Ak by vyšli všetci von z tých bytov, tak kde by boli?

Presne, že kde by sa mohli stretnúť, to ani ja neviem.

Na tom sídlisku som bola i v kostole na omši. Bolo tam asi osem ľudí. Nemyslím, že všetci majú byť veriaci, ale kontrast, keď vyjdeš z toho kostola von a vidíš pred sebou paneláky v ktorý musia žiť tisícky ľudí, bol zaujímavý.
Tak to je tiež na pováženie, tie kostoly.

Ten kostol je nový? Čo je to za architektonický počin?

To bol taký ten ošiaľ kostolov. Začiatkom 90. rokov to začalo vznikať všade, ako huby po daždi. Cirkevníci dostali slobodu a začali financovať tie stavby. Tento je ešte znesiteľný, keď to porovnám s inými. Tu pri amfiteátri stavajú už desiatky rokov. Ako betónový bunker podľa mňa. Teraz na to nalepili plastové okná. Je tam betónová kopula, no niečo desné a celé je to tak trošku pokrivené. Som zvedavý, čo z toho vznikne, ale teda neteším sa. Jedna z mála voľných plôch, ktorá medzi panelákmi bola, kde chodili ľudia, tak teraz to oplotili a začali stavať ten kostol. Je tam kopa buriny a snažia sa zastavať všetko, čo sa dá. A ľudia skupujú pozemky úplne šialeným spôsobom, že si kúpia meter štvorcový niekde v strede nejakého pozemku, lebo vie, že ten pozemok raz bude hodnotný a teraz aj keď on tam má len ten meter, tak bude mať prvé odkupné právo na celé. Také finty používajú.

Zaujímavé, to som netušila.

Napríklad niekto si kúpil CO kryt v mestskom parku. Ale kúpil si vlastný vstup, kúpil si šesť metrov štvorcových a pod zemou má nejakých 300 metrov štvorcových nejakých bunkrov, tak je to tiež zaujímavé.

A načo mu to je?

Tam nič nespraví. Chcú to teraz vymeniť, že mesto to vymení za iný pozemok. Ale teraz čo dostane za tých šesť metrov CO krytu? Lebo tam to proste zavadzia. Zrazu cudzia parcela v strede mestského pozemku, to je úplne divné.

Od koho to kúpil  a ako sa mu to podarilo?
Od mesta. To už sú tie politické hry.

Čo je pre teba centrálny bod Košíc?
Hlavná ulica. To je centrum jednoznačne, tam sa stretávajú všetci. Potom stanica, taký ďalší bod. To je v podstate na jednom mieste.

A pre teba? V tvojej každodennej trajektórii?
Môj každodenný cieľ je tá Hlavná ulica.

Tam máš kanceláriu?

Nie, zatiaľ nie, ale asi aj to bude. Ale, väčšinou tam chodím, aj keď nemám čo robiť, tak idem niekde tam a len tak si sadnem. A ináč sa pohybujem všade. Snažím sa všade chodiť na bicykli v rámci mesta, takže už cesta na sídliská je dosť útrapná. To verím, že aj keď majú bicykle, tak nebudú merať tú cestu na bicykli, lebo dostať sa odtiaľ do mesta je veľmi nepohodlné. Miesta, kde stretávam ľudí, s ktorými sa potrebujem stretnúť? Veľmi dobrá je krčma Cambridge, čo je na Komenského, nie na Hlavnej ulici, dosť ťažká destinácia..

O tej som iba počula, ale ešte som tam nebola.

To je tu blízko. A na Hlavnej ulici zase, tam chodím aby som sa stretol s nejakými ľuďmi alebo idem niečo kúpiť, ale väčšinou sú moje cesty kvôli stretnutiam.

Mne sa zdá Hlavná ulica dobrá, narozdiel od iných podobných  „hlavných“ v Bratislave, v Brne alebo v Prahe, sú tam aj normálne obchody. Napríklad v Brne sa to úplne vytratilo. Je tam pár luxusných obchodíkov a potom sú tam hlavne zlatníctvo, ale obyčajné potraviny tam až tak nenájdeš. Všetko sa tak odsunulo do nákupných centier, no tu sa to dá stretnúť. Napríklad aj v Trenčíne sa námestie úplne zmenilo, keď sa postavili nákupné centrá okolo. Čo je hrozné, lebo ja som tiež z  detstva zvyknutá, že ideme do mesta niečo kúpiť, na námestie, kde sa dá kúpiť všetko a teraz tam vlastne nie je nič z toho

Už ani neviem, čo tam je. Hodinky, zlatníctva a pár nejakých divných butikov a bary samozrejme. Ale tie bežné obchody sa stiahli. A to tu je. Bola som prekvapená.
To je vina tých nákupných centier. Tu to ešte je, ale si myslím, že to za chvíľu tiež tak dopadne.

A tu nie sú nákupné centrá?
Sú, ale ta Hlavná asi tým, že je tak veľká a že má taký potenciál, že keď tam ľudia už prídu, tak sa tam ostanú aj najesť, aj napiť na večer. Ale napríklad Prešov má ešte typickejšie zásobenú ulicu tými službami. Tam sú fakt na hlavnej asi štyri potraviny a tie fungujú vedľa seba už dlho. Proste vojdeš do obchodu a tie staré regále už tridsaťročné ešte stále nevymenili.  To má takú atmosféru, že sa teším do toho obchodu.

Keby si mal seba na mape mesta niekde zaradiť,  seba niekde situovať -  ako keď sa niekto cíti byť v rámci hudobnej scény underground, niekto ako mainstream – ako by si sa definoval v tomto zmysle v rámci mestského prostredi? Si v „centre“ alebo skôr na „okraji“? Máš pocit, že robíš veci, ktoré sú v niečom špecifickejšie? Kde by si sa zaradil spoločensky?

To vyplýva z toho, kde vlastne chodím. Ja sa rád stretávam s ľuďmi, ktorí sú podobného zmýšľania. Väčšinou sú to architekti a moji kolegovia, spolužiaci a známi. Neviem ako to vzniklo, ale  takí alternatívnejší ľudia, ktorí trošku ináč myslia, takí viac umeleckí. Neviem čo všetko vlastne tých ľudí spája, ale tí príjemní ľudia, s ktorými sa ja stretávam a si s nimi rozumiem, sa zhromažďujú v  juhozápadnej časti Hlavnej ulice. Tam je bar Madrid, Tarantino a vzniká  tam taká komunita. Dennodenne sa tam stretáva, že aj keď nemám s kým, tak prídem tam a  určite tam niekoho stretnem, koho poznám. Tá komunita mi vyhovuje a sú to ľudia, ktorí rozmýšľajú a aspoň rozprávajú o tom čo a ako zmeniť, aj sa snažia nejako aktívne do toho vstupovať, čo ja tiež.

Študoval si v Grazi?
Tam som bol len dohromady rok. Predtým som bol polroka v Brne a potom ešte polroka v Mníchove. To mesto na mňa veľmi dobre vplývalo a mám ho rád. Tam sa mi vlastne otvorili viac hranice. Naučil som sa nemecky a to bol veľmi veľký posun v mojom živote. Aj som začal viac cestovať tak nezávisle, úplne sám. To je tiež dobrá skúsenosť a zistil som, že to je najlepšie. Tak človek najviac získa tou cestou, keď sa nemusí s nikým deliť a nijak sa prispôsobovať.

Vraj teraz chystáš nejaký projekt pre sídliská?

Vznikol taký nápad, že si postavíme pavilón, v ktorom by sme mohli prezentovať školské práce. Proste nejaký priestor, hlavne išlo o to, postaviť niečo z odpadu. No a nejako sa to zvrhlo na taký pavilón, že to bude kultúrny priestor a keď sme písali projekt, aby sme na to získali grant, nejaké peniaze, tak tam vznikli ďalšie požiadavky, že to musí byť mobilné, musí to mať ešte dáke ďalšie kategórie. Čiže sa z toho vykryštalizoval konkrétny projekt, aby sa to aj napasovalo na projekt Interface. Mne sa teraz vykryštalizovala myšlienka toho ako pavilónu, ktorý príde na sídlisko a získa formu, ktorú to sídlisko potrebuje, funkciu. Na nejaký čas ju poskytne miestnym ľuďom a oni by si teda mali trošku na to zvyknúť, že tam niečo také je, môžu to použiť. Neviem, či na také niečo stačí mesiac alebo treba rok.  Alebo aj rok je málo. Ale možno len tak podpichnúť tých ľudí. Treba niečo robiť na  sídliskách a vôbec v meste všade. Sídliská sú také špecifické, že tam to až kričí, že niečo tam chýba, ale ono to chýba všade.

To je zaujímavé, lebo si hovoril, že si na sídlisku nikdy nežil. Takže ty si prišiel na to s tými ľuďmi odtiaľ, že im niečo chýba alebo iba ty si myslíš?

No oni to sami hovoria. Beriem to tak, že keď to tvrdia, tak asi to tak je.

A z odpadu v akom zmysle?

Ani nie odpad, ale hlavne recyklované alebo recyklovateľné materiály. Pôvodne sme chceli robiť z hliny, slamy a dreva a keďže to má byť mobilné, tak už tá hlina a slama je trošku nepraktická, tak sme to zredukovali na nejaký recyklovateľný odpad alebo recyklovaný. Aby to nebolo čisto, že postavíme pavilón za drahé peniaze, ale ukázať ďalšiu možnosť, že odpad je ďalší stavebný materiál, ktorého je neúrekom a dá sa veľmi užitočne zhodnotiť znovu v takýchto veciach.

Videl si film Architekt odpadu?

Áno, poznám to.

Myslíš, že to prejde?

Prejde. Zpopularizoval sa, ešte tým filmom, čo urobil a je to veľmi šikovný človek, Michael ReynoldV podstate jeho projekt vznikol ešte za jeho školských čias, kedy si povedal, že si postaví dom a začal špekulovať a prišiel na to, že takýmto spôsobom je to možné. Zistil, že vláda to proste nechce, lebo je samostatný, nepotrebuje nikoho, môže si robiť, čo chce, je slobodný. Toho sa boja magnáti, ktorí chcú aby ľudia boli viazaní na nich.

Nepúšťaš sa aj ty do niečoho takého, keďže ideš ponúkať alternatívu k mestským mobiliárom, ktoré sa často realizujú na základe verejných zákaziek.
Keď ľudia pochopia, že si to môžu sami postaviť, tak nemusia čakať na to, že im to tam niekto postaví.
Myslíš, že to mesto s tebou na tom bude spolupracovať? Každé sídlisko má nejakého šéfa, alebo starostu.
Uvidíme, zatiaľ som neuvažoval, že by to nechceli. Pozerám na to optimisticky a keď to nebudú chcieť, tak neviem. Budem musieť vymyslieť niečo iné. Ale celkom dobrý postreh. Je super, že vymýšľame stále nejaké veci, že kde by sme čo spravili ale ten systém…má svoj život a svoje pravidlá.
Mňa to v tom filme šokovalo, keď som si uvedomila, že ponúkol niečo, čo sa „niekomu“ nepáčilo.

Ale väčšine sa to páči. To sú podľa mňa zbytočné obavy, lebo keby boli chytrí, tí čo predávajú, tak na to prídu už dávno a začnú to robiť. Ale tak ako benzín bude fungovať, kým bude schopný na seba zarobiť, čiže keď tie ostatné technológie ho prevalcujú, tak tie firmy sú pripravené ponúknuť všetky ostatné alternatívy. Slovenské plynárne vlastnia takmer všetky tepelné vrty. Čiže dôjde plyn a oni začnú distribuovať teplo ináč.

Myslíš, že spoločnosť v Košiciach je pripravená na to, čo ty chceš urobiť? Takýto alternatívny spôsob premýšľania o verejnom priestore?

Myslím si, že nie, ale ľudia veľa vecí odmietajú keď ich nevidia a nevedia to pochopiť. Keď sa im ukáže možnosť, vidia, že to funguje, tak nemajú dôvod to nechcieť. Ja pozerám na všetko vlastnými očami. Veľa vecí je možno takých, že mi nedochádza, že sa s tým stretnem až neskôr. Ale máš dobré otázky.

No, ty sa toho nesmieš báť, ale zaujíma ma, či s tým trochu rátaš.

Rátam s tým, že to pôjde ako po masle. (smiech)

A že ti na to dajú desať miliónov. (smiech)

Práveže toto ani nie.

Aké sú náklady na taký projekt?

Máme pätnásť tisíc na celý ten projekt.

Tak to je asi len úplný základ.

Áno. Čiže materiál a to všetko budem musieť riešiť cez sponzorov. Zatiaľ sú dobré vzťahy, čo sme zatiaľ obehali. Sú ochotní prispieť a v podstate ten odpad je materiál, ktorého sa radi zbavia.

A to si vy robíte sami? Neviem si veľmi predstaviť v praxi o aký objekt ide. Viem si predstaviť, že to bude maringotka na kolieskach.

Toto nebude na kolieskach, toto bude kontajner, do ktorého sa to celé musí vložiť. Z neho sa to vyberie, postaví sa tá forma, ktorá sa má a celé to bude niečo ako lego. Vzniknú moduly, ktoré sa dajú skladať dokopy a môžu sa z toho robiť sedenia alebo nejaké prestrešené pódium. Boli tri nejaké základné formy – uzavretý priestor, otvorený priestor so sedením, kde vzniká akoby reliéf a ten je zároveň nejakým pódiom a hľadiskom. Chcem aby to bolo čo najflexibilnejšie, čiže sa to vie prispôsobiť miestu, kam to príde. Lebo raz to bude šesť metrov, raz to bude mať dvadsať metrov. Toto neviem predpokladať, tak aby sa to dalo prispôsobiť. Mali by to byť dva kontajnery, ktoré budú môcť nejako komunikovať v rámci danej kompozície. Malo by to vedieť naplniť  základné funkcie spoločenského života – ľudia si majú kde sadnúť, majú priestor, kde na nich neprší. Ďalšia vec je  životnosť, že či to neskončí tým, že to rozbijú a zničia. Trvácnosť je vec, ktorej sa obávam. Ale tým, že to bude kontajner, veľmi masívny, pevný článok toho celého, tak keby tomu hrozilo dáke zničenie, tak by sa to muselo spratať do toho kontajneru a vyloží sa to vtedy, keď sa to môže vyložiť.

Ako nájdeš miesta, kde budú tie objekty umiestnené?
Hovoril som teraz s Christiánom o ich Spots. Tak sme to zvážili, že by to mal byť predvoj ich výmenníkov, ktoré by tam už mali byť natrvalo. Umiestniť tam provokatívnu vec, ktorá tým ľuďom možno bude chvíľu prekážať a snáď to prežije nejakú púť po tých miestach. Napríklad Furča, tam sú problémy s majetkami, takže tam zrovna tie výmenníky nemôžu byť, tak tam by to mohlo tak nejako kolovať a možno, že by to tam zostalo.

Máš už nejakú predstavu o nejakom mieste?
Bude to musieť byť mestský pozemok, na 90 percent. Neverím, že by som sa dohodol, s nejakým súkromníkom. Ale možno, že aj to.

Ale máš nejakú konkrétnu predstavu?

Konkrétnu ešte úplne nie. Ďalší týždeň nás čaká presne táto úloha. V podstate by som chcel využiť priestory medzi panelákmi, kde ľudia len prechádzajú. Majú tam nejakú lúčku a dať to rovno na trávu. Dotvorilo by to trošku ten priestor.

Na sídlisku Dargovských hrdinov, na tom najdlšom paneláku, boli skvelé miesta, kde sa tie paneláky spájajú. Je to zvláštny kus ne-priestoru.

Tie slepé trojuholníky? Tam sme uvažovali nad tým, ako tam vložiť bývanie. Celý ten trojuholník má 15 metrov na jednej strane, čo je dosť na to, aby tam vznikol nejaký jednoizbový byt. V tom kúte tam v rožku by mohlo byť jadro, ako schody a výťah.

Keby si mal charakterizovať Košice a mal by si povedať, či je to muž alebo žena?

To je zvláštna otázka. Keď to budem tak synonymizovať, že muži a ženy, že nejaké jemnejšie a silnejšie vlastnosti, tak Košice môžu byť aj muž.

Prečo?

Svojou náturou.  Ťažko na to odpovedať.

Alebo keby to malo byť nejaké zviera?

Zviera – líška.

Prečo?

Lišiak. Je to také prefíkané. Tí ľudia, je to taká personifikácia.
Líška v lese, čo ju chytajú…do pasce.
Tak nie je to veľmi silné zvieratko. Takže musí byť prefíkané, aby prežilo. Možno, že je to až príliš malé. Niečo väčšie by som mal nájsť na Košice, lebo sú v rámci Slovenska alebo tej lokality dosť veľké, čiže by to mal byť dáky jazvečík, jazvec teda. Malý jazvec.

Mana­žér pro­jektu pre komu­nitné a sociálne umenie – Kasárne/Kulturpark, a projekt SPOTs.

Aká je tvoje prvá spomienka na Košice, spojená s mestom?
Prvý krát, keď som prišiel do Košíc vlakom,  dobre si pamätám ten hnusný vstup zo stanice. A to ma trošku odradilo. Potom  Staničné námestie,  mestský park, ktorý som ja ani nevnímal ako park a potom keď ideš na druhú stranu cez most, tak sa dostaneš do centra mesta, ktoré je také formálne. Musím povedať, že vtedy ma to tu veľmi neťahalo a doteraz nie som veľký fanúšik Hlavnej. Je to krásne, ale veľmi formálne miesto, kde sa mesto prezentuje. Odkedy tu žijem, teším sa, že spoznám ďalšie kútiky a miesta, ktoré sú oveľa zaujímavejšie, pretože sú neformálne, dostanem sa do kontaktu s  reálnym životom. Mám pár obľúbených sídlisk. Žijem síce v centre, aj keď je mojou prácou decentralizovať,  ale blízko Kasární žijem  z praktických dôvodov. Ale napríklad mám pár miest na Furči.

Ktoré to sú?
Sme tam vytipovali výmenníky, ktoré majú byť budúci rok opravené. Tam je malé námestíčko, dvojitý výmenník, je tam bývalé ihrisko, kde sa deti učili riadiť. Celý ten areál je ako prirodzený amfiteáter priamo na sídlisku, paneláky všade okolo, starý obchodík COOP Jednota, ale sa mi zdá, že to má dušu. A páči sa mi, že Furča je v tom divná, že má typické komunistické plánovanie, že je plná zbytočných stavieb v tom priestore. Podchody zavreté lebo ich nikto nepoužíval alebo divné priestory medzi panelákmi. Ale v mojom postavení teraz a to čo ma baví, je práve recyklácia mesta a vtedy sú takéto zbytočné veci zaujímavé, že v tom môžeš hľadať zaujímavé spôsoby, ako sa hrať s mestom a robiť iné veci. Napríklad v súvislosti s rekonštrukciou výmenníku – je tam jeden podchod, z ktorého by sme chceli spraviť graffiti galériu. Normálna stabilná galéria pre graffiti umenie, ktorá by bola celý rok otvorená. Pozveš ľudí, ktorí ti celý podchod pomaľujú a ty máš potom celý rok otvorené a ľudia chodia pozerať. Alebo iné šialené veci – medzi paneláky na tie uzavreté trojuholníky dať malé dvere a strašne rád by som tam dal lezecké steny, ak sa nájde spôsob, ako to financovať. Proste robiť nezvyčajné činnosti na sídliskách a používať prostredie také, aké je. To sa mi zdá oveľa živšie ako uzavretý, zakódovaný, zafixovaný verejný priestor, ako je v centre. I keď sem rád prídem na pohárik, ten sociálny život je tu iný, miešajú sa tu viac ľudia, na sídliskách je to také, že sa miešajú iba ľudia z okolia a v centre sa stretáva celé mesto. Ale dúfam, že aj na sídliskách sa vytvoria také malé centrá, kde by sa ľudia mohli pravidelne stretávať, kde by mohli byť malé produkcie, predstavenia, tam práve môžeš mať inú atmosféru ako tu.

Ktoré sú tie ďalšie miesta?
Ja dosť žijem na kultúrnych miestach. Veľmi sa teším, keď je podujatie v Kasárňach, Tabačke, v pár podnikoch tu v centre, ktoré žijú, kde sa ľudia, ktorí pracujú v tej kultúrnej komunite, stretávajú. To tvorí silnú súčasť môjho života.
A sú aj také, ktoré nesúvisia s aktivitami, ale páčia sa ti?
Áno, je jeden cintorín, tam ako je amfiteáter. Neviem, možno je to na Slovensku nezvyčajné, ale vo Francúzsku a Paríži sú špeciálne cintoríny celkom živé miesto. Tu sú živé s tým, že tu sú ľudia ešte viac veriaci. Ale chodiť po cintoríne, tam je kľud v meste. Potom je botanická záhrada, ktorá je v celkom zlom stave, ale je to tiež taký ostrov, trošku zavreté, ale môžeš tam stráviť celkom pekné chvíle. Nestarám sa, ako kvety kvitnú alebo neviem čo, ale mám to tam rád.

A ktoré miesta nemáš rád?
Ako som hovoril, Hlavnú ulicu. Možno preto, že ľudia sú na ňu tak hrdí, fontána a také formálne veci trošku natlačené. Ešte nemám rád všetky tie miesta, kde sa postavia veľké obchodné centrá, nasilu.
Biely dom je čisté, typické dedičstvo komunizmu. Taká formálna budova obrovská, štvorcová. Ani praktické nie je, ani nič, ale..

Ale nejako ťa to neirituje?
Je to symbol, ten symbol môžem, špeciálne preto, že je to symbol aj s tou budovou – obrovská budova, ktorá prezentuje moc a administatívu, ale celá tá štvrť je trošku divná. To bol ten prvý pokus budovať druhé centrum, ďaleko od centra. A teraz majú Košice problém, že musia spájať tie centrá, lebo je to tak ďaleko. Hlavná je to historické jadro a tam má vzniknúť to ďalšie jadro. Ale je tam plno miesta medzi tým, ktoré práve zastavajú. Medzi Starým mestom a Západ, tak tam sa buduje nové biznisové centrum, tu stavajú Aupark, nové biznisové centrum stavajú pri Steel Aréne. Naraz sa tam napchalo teraz nových stavieb. Ale verím, že aj mesto potrebuje žiť z nejakého biznisu, tak aj toto je potrebné. Viem, že to nie je nič proti Bratislave, ale nemám pocit, že by kontrola nad tým, ako sa to rozvíja, bola veľmi silná a to na Slovensku trochu chýba. Aj v plánovaní, fajn, je potrebné aby ten biznis žil, pre to mesto je to potrebné, ale napríklad tu na Hlavnej je vynikajúci priestor, verejné centrum prázdne, ale nie, tam musia napchať obchodné centrum a to všetko, čo je trošku prázdne, sa to takto napchá ďalšími stavbami.

Vnímaš v Košiciach nejaké systémové obmedzenia? Ako vnímaš mesto ako systém?

Myslím, že momentálne najväčšie obmedzenia sú v hlave ľudí. Ako sme sa rozprávali predtým, že čo vnímam ako akceptovateľné a čo nie a aká je úroveň tolerancie. Nehovorím o národnostiach, v tom Košice nie sú zlé, je tu pekný mix maďarskej, rómskej menšiny, ale viac mám na mysli silný konzervativizmus a to je niekedy ťažké.

Vieš povedať nejaký konkrétny príklad?

Hej, napríklad koncerty v Kasárňach. Veci, ktoré šokovali alebo, čo som rozprával o modernom umení.  Alebo aké miesto a priestor majú tvoriví ľudia v tomto meste. Sú vždy vnímaní ako veľmi okrajoví ľudia a ja sa pýtam prečo? Na jednej strane sa snažíme mať diskurz a budovať projekt, ktorý je o tvorivosti a kreativite a vysvetliť, že Košice môžu byť mestom budúcnosti plné kreatívnych ľudí. Toto je jedna vec, vízie a potom tá realita je, že momentálne, keď si trošku alternatívny v niečom, tak si na okraji a vtedy je ťažké niečo presadiť. Keď robíš dáke veci, tak ti príde strašne málo ľudí a niekedy mám pocit, že v tomto rozvoji je dosť čo robiť. A to je možno tá najväčšia výzva toho roku 2013. Je to viac ako postaviť budovu. Mať budovu, mať ponuku je jedna vec, ale pracovať s tým, mať ponuky akceptované, zapájať ľudí do tej zmeny. To nie je iba o tlačení niečoho z von do vnútra, ale tiež pracovať s lokálnymi ľuďmi, s komunitami na tom, ako môžeme mať iný prístup ku každodennej veci, ako hľadať vlastné riešenie na problémy, ktoré máme.

Aké myslíš, že majú problémy tvoji susedia?
Dúfam, že ja ich problém nie som.

Jedna vec je, kde a v akej komunite sa napríklad pohybujeme my a napríklad, ty máš pocit, že toto mesto potrebuje kultúrne centrum. Ale čo napríklad občan, ktorý žije vedľa teba – čo on rieši na úrovni mesta, čo on potrebuje? Napríklad možno viac smetiaky na recyklovanie odpadu.

Napravo odo mňa  býva šéf sociálneho oddelenia magistrátu mesta Košice a na ľavej strane býva človek, ktorý pracuje na magistráte v oddelení rozvoja  alebo strategickom oddelení. Ale aj tak mám iný pohľad na to, čo potrebuje toto mesto a myslím, že ľudia vnímajú hlavne tie ekonomické veci. Mám stále ten pocit, že sa chcú cítiť bohatšie, mať väčšiu ponuku aj v nakupovaní. Ja som možno rozčúlený na to, že budujú Aupark, ale nie som si istý, či sú všetci rozčúlení.

Tam som smerovala.

Je tam určite rozdiel v postoji. Mne sa nikdy nestane, že strávim celý deň v Optime, ale Optima je plná.

A ľudia, s ktorými pracuješ na sídliskách? Čo riešia oni? Určite postrehneš, o čom sa bavia.

Zdá sa mi, že veľmi praktické veci. S deťmi, keď skončia v škole, že kto sa o ne stará, mať robotu, koľko sú dane, koľko čo stojí. Veľa praktických vecí, nie je to kritika, je to normálna vec všade. Iba jedna kritika možno a to je to, keď bojujem aby sa pohlo s tými výmenníkmi, pretože tie výmenníky sú čo? Ďalší servis pre obyvateľov a je to o tom, že mesto sa má sústrediť na to, aby vedelo ponúknuť kvalitný a ďalší servis pre obyvateľov, aby sa žilo lepšie. A toto patrí ku kvalite, aby sa v meste lepšie žilo. To je môj pohľad, som ovplyvnený, viem, že to nie je objektívne, je to môj pohľad. Áno, keď bude kvalitný systém a bude sa starať o deti, keď skončia školu a otec a mama sú v práci, tak sa aj kvalitnejšie žije alebo sú nejaké alternatívy. Ale nie je všetko negatívne. Sú veci, servisy, ale mám pocit, že momentálne sú to veľmi praktické veci. Ale vidím na našej práci, že keď sa začíname zaoberať trošku tým, čo ich trápi, ich históriou ako sa dostali do tých panelákov, ako sa im spolu žije, aké majú problémy medzi sebou a tak ďalej, tak často sú to veci, čo ich trápia, aj keď nie sú zvyknutí, aj keď nemajú veľmi priestor, kde tie veci môžu riešiť alebo komunikovať s  treťou osobou alebo v nejakom rámci, ktorý umožňuje spolu tie veci riešiť. Toto sú tiež veci, ktoré im chýbajú a ktoré môžeme trochu pomáhať znížiť. Tú agresivitu a skvalitniť to spolužitie medzi nimi. Keď je priestor, kde si to môžeš riešiť a rozprávať sa, čo ťa trápi so susedom. Aj keď už nie som teenager, ale stále mám pocit, že je tlak od seniorov na mladých ľudí na sídliskách, že o sedem desať treba byť už ticho všade, lebo sused chce už spať a ty mu musíš dať pokoj. Ale nikdy sa to nedeje opačne, že ok, sú pánmi tohto roku, také tiché dohody, že tiež akceptuješ, že sú aj iné skupiny, ktoré tvoria spoločnosť a majú iné potreby a potreby každej z tých komunít potrebujú mať priestor, kde sa môžu vyjadriť a nájsť nejaký kompromis alebo si nájsť priestory. Je ťažké mať nočný život na sídliskách, keď tam ľudia žijú, ale vytvoríme priestor, aby tí ľudia mohli žiť niekde inde a tak ďalej. Je to o vnímaní, ako je vybudovaná spoločnosť a ako každá komunita môže nájsť nejaký priestor. Sú mladí ľudia, ktorí chcú skejtovať, ale ak im nepostavíš priestor, kde sa môžu realizovať, tak budú používať veci, ktoré by si nechcel. Toto je podľa mňa dôležité, aby sme to stále skúmali a momentálne je tlak od jednej väčšiny na všetky menšinové pohľady a potreby. Ale to je asi problém celého verejného priestoru, že je to verejné, tak je to na spoločné použitie. Viacerí ľudia majú viacej potrieb a my potrebujeme priestor, kde sa môžu konfrontovať, kde to môžu rôzni ľudia používať inak a práve preto mne vadí, že keď je to príliš štrukturovaný verejný priestor, tak je to použiteľné len pre jednu cieľovú skupinu. Konkrétny príklad, sú drahé dlažby na Hlavnej ulici a výsledok toho je, že sa na Hlavnej nedá nič robiť, lebo sa všetci boja, že sa pokazí dlažba. Tak načo mať takú dlažbu, keď sa to nedá používať a nie je to praktické? Má to vplyv, napríklad sme pre tých mladých chceli nájsť priestor na U-rampu a skateboarding a ukázať, čo robia, tak nám to bolo hneď odmietnuté na Hlavnej, lebo by pokazili dlažbu. Položme si otázku, či je to správne riešenie pre verejný priestor, mať takú drahú dlažbu, čo nič nevydrží. To je to, že nasilu tlačené funkcie na jeden priestor namiesto toho, aby sa vymyslel alternatívny a flexibilný spôsob, ako ten priestor využívať. Dúfam, že na sídliskách ešte je možnosť organizovať veci flexibilne, aby sa mohli meniť. To je jedna vec, ktorá ma baví. Robiť tam inštalácie, namiesto aby sme postavili, keď sú teraz tie peniaze z EÚ, len veľké stavby pre kultúru a tak ďalej. Zo skúseností z iných krajín viem, že tie veľké stavby po nejakej dobe stratia svoj drive a najhoršie je, že keď „zakameníš“ tie priestory, potom je tam ťažké dotiahnuť ešte iných ľudí. Mám rád menšie transformácie, možno nestabilné alebo temporárne (dočasné) zmeny, ktoré môžeš používať na kultúru i niečo iné a za desať rokov sa to zmení a človek môže ísť ďalej. Ale stále tam treba tú podporu.

Ako dlho tu robíš na košických sídliskách?
Dva roky za chvíľu.

Mňa by zaujímali konkrétne veci, napríklad osudy ľudí alebo konkrétne problémy, s ktorými sa stretávaš na sídlisku. Možno už tam poznáš nejakých ľudí. Bol si už u niekoho na tom sídlisku doma?
Áno, ale nie často. Ale sa mi zdá stále, že tie slovenské domácnosti v paneláku vyzerajú ako…slovenské domácnosti v paneláku.

Ako?
Ako keby Ak by ten človek nemal dosť peňazí, aby to kartónové jadro kúpené na záchod nezmenil, tak ten byt vyzerá podobne ako tisíc ďalších bytov a stále nie je úplne najkvalitnejší. Si pamätám ešte tie umývadlá, ktoré sa točia a sú i nad vaňou. To je pre mňa stále taká zaujímavá inštalácia. (smiech)

Ako sú podľa teba ľudia na sídliskách otvorení tomu, pozývať si „tých druhých“ do svojho súkromného priestoru?
To je kultúrna vec. Keď ťa pozývajú, tak je to skvelé. To slovenské hostenie,  keď ťa už niekto pozýva, tak sa ten človek o teba naozaj stará a všetko ti spraví. Ako cudzincovi na Slovensku mi to prišlo vždy skvelé. Ale nie je taký zvyk medzi mladými ľuďmi, pozývať jeden druhého. Možno je to výsledok toho, že nestíhajú v živote alebo finančne alebo veľa mladých ľudí žije ešte u rodičov. Ale vo Francúzsku, v Paríži obzvlášť, je to už také drahé ísť von, že sa pozýva jeden k druhému na večeru. Jedenie je pre nás tiež taká spoločenská akcia.

Ak by sme sa pozreli na niečo ako „sídliskové črty“. Ako by si ich dokázal definovať pár slovami?

Ja nie som expert, som tu iba dva roky, takže je to iba môj pohľad. Pre mňa Staré mesto, Sever, Západ, Juh, to je pre mňa stále centrum. To je to historické jadro, na Západe magistrát, aj keď sú tu paneláky, ja bývam v jednom paneláku na Juhu, tak to je centrum a je to cítiť.

Ja napríklad v Trenčíne viem, ktoré sídliská majú nejakú energiu. Každé sídlisko má nejaký svoj charakter alebo nejakú svoju vlastnosť, ktorá to sídlisko vystihuje.

Jedna skvelá vec, ktorá tu je,  je „Jazero“. Nad jazerom, to je panelákové sídlisko, a špeciálna vec je, že je tam jazero a to je úplne šialené, ako to jazero vplýva na atmosféru na tom sídlisku a myslím, že je to veľmi zaujímavé miesto na život v Košiciach. Máš rýchly spoj do centra, ale zároveň cez víkend môžeš žiť okolo toho jazera, chodiť na túry. V málo mestách viem, že je v centre takto kvalitný verejný priestor, to je taká perlička. Potom Dargovských hrdinov, sídlisko Furča, ktoré je panelákové a obrovské. Je to jedno z tých najväčších sídlisk a páči sa mi, kvôli jednej divnej nepoužívanej stavbe, ktorá by sa dala transformovať a používať. To má svoju atmosféru.

A aká je tá atmosféra?

Nežijem tam, ale stále mám pocit, akoby si tam ľudia znovu postavili svoje dedinské domy. Nie je tam dedina, ale máš to tam tak organizované – malé námestíčko, ľudia sa poznajú medzi tými panelákmi a tak. Toto je niečo, čo sa mi páči.

Máš pocit, že je tam zdieľanie a komunitný život?

Zdá sa mi, že tam je. Potom Ťahanovce, ktoré sú hneď vedľa a je to tiež obrovské sídlisko, ktoré je dosť komplikované, aj na sociálnej úrovni. Nie je jednoduché. O Ťahanovce sa bojím, pretože sa mi zdá, že je to dosť ďaleko od centra a že tie spoje sú dosť komplikované. To je typické sídlisko, ktoré mi pripomína potencionálne problémy, ktoré sme mali vo Francúzsku. Sídliska ďaleko od centra, zle prepojené. Je tam trošku komunitný život, kvázi malé centrum, pasáž, zmrzlina. Ale to by potrebovalo rozvíjať, že by sa tam postavilo reálne centrum, aby tí ľudia nepotrebovali ísť do centra. Aby sa nestalo, že ľudia si budú hovoriť, že tam by som nechcel žiť, tam nič nie je. Je to aj veľmi ďaleko, aj keď bývaš v Ťahanovciach a pracuješ napríklad v US Steel, tak je  nekonečná cesta ráno aby si sa dostal do práce. To je sídlisko, ktoré sa strašne rozvíja, plánujú stavať ďalšie a ďalšie paneláky. V tom pláne je občianske vybavenie, ale bojím sa, že stále bude chýbať. Čudujem sa, že na Slovensku sa stavajú panelákové sídliská tak, ako pred štyridsiatimi rokmi. Strašne sa toho bojím. Teraz je to fajn, je to kvalita, ale čo to bude za ďalších 40 – 50 rokov?

A ďalšie?

Myslím, že mesto by malo ozaj investovať do budovania centier na sídliskách, ktoré žijú, aby sa tam ľudia necítili osamelo a deti nemajú čo robiť. Je problém s pozemkami, kde ani výmenníky nemôžem postaviť. Celé je to také problematické. Potom je „KVP“.

Čo tá skratka znamená?

Hm. To je Košické…nie verejný plán, ale niečo také komunistické. Už som to už počul, ale aj zabudol, že čo to konkrétne znamená. Ale nemám konkrétny pocit z toho KVP. Pre mňa je to nevýrazné sídlisko, tiež panelákové. Je tam zaujímavé ako postavili paneláky.  Veľmi matematické budovanie a sú  tam vnútrobloky, materská škola, detské ihrisko. Tridsať detských ihrísk na tom sídlisku. Jasné, že jedna tretina z nich bola skoro schovaná (?? – 22:07), ale možno je ich aj priveľa. V tom prvom Spote máme integrovanú takú vec, že „nové sídlisko kultúry“. Pretože sa nám zdá, že prišli prví ľudia z dediny do panelákového sídliska a tí starší ľudia na sídlisku majú stále taký dedinský život, ale čo s tými mladými, ktorí sa tam narodili, ktorí sú teenageri mesta a už zostarli aj tie sídliskové inštalácie a oni majú inú kultúru a potrebujú aby ich kultúra a identita sa nejako rozvinula a našla. Toto je pre nás dôležité a preto ten skateboard, ten hip-hop, to vidím, že fičí, nepotrebujeme na to tlačiť, že tým deťom to príde normálne, pretože majú zahraničné príklady, ale podporí sa to takým tvorivým spôsobom, aby tiež neboli v tomto zamknuté a že sa nemusí aj ďalšia mainstreamová kultúra tlačiť.
Ešte jedna vec, Luník IX. Výsledok dvadsiatich rokov mestskej politiky. Myslím, že to nie je iba o Rómoch, je to dvadsať ročný výsledok akcie a neakcie týchto ľudí. A dobre, urobili krásne centrum, kde už Rómovia nežijú a zdá sa im, že je to tak lepšie, ale vytvorili si neriešiteľný problém. A teraz čo s tým?

A bol si tam?

Hej.

A ako si sa tam cítil?

Ja som tam išiel pracovne. Robili sme tam jeden fotografický projekt pre deti z Luníku IX. Ja sa tam necítim zle, ani sa tam nebojím. Jasné, dávam pozor, že čo robím a ako to robím. V takom prostredí sa musíš vyhnúť provokácii. Je mi ľúto, že toto sa stalo na Slovensku a  ešte sa i stane. Luník IX. je iba takou hviezdou medzi osadami. Je to mestská osada, strašne medializovaná. A toto je zlé. Dobré aj zlé, že je to také medializované. Ale je plno ďalších osád v meste, ktoré nie sú riešené, ale tie komisie sú ešte horšie. Ale najväčší problém Luníku nie je rómska komunita, ale výsledok pokazenej rómskej komunity. Presťahovali ľudí z viacerých komunít, viacerých rodín, bez šéfa – vajdu – ten tam nie je. Naozaj pokazili im ich vlastný systém, ktorý v osade mimo mesta je, aj keď bežnému Slovákovi to tak nepríde, ale tam je systém, je tam šéf a funguje. Ok, je otázka ako je ten ich systém akceptovateľný pre štát a ako vedia tie dva systémy fungovať, ale prvý problém je čo? Tá chudoba a cez ňu je tu izolácia. Segregácia je možno silné slovo, ale veľmi sa to tomu podobá. Je to o tom, že tí ľudia nemajú riešenie, aby mohli z tej situácie odísť a nikto ani nič nerobí aby mohli, lebo je to pre všetkých ľahšie, aby tam zostali. Je plno ľudí, ktorí sa snažia, aby sa to riešilo, ale keď žiješ tak, že v zime nemáš vodu, tak je jasné, že bez vody potom smrdíš. Keď nemáš elektrinu, tak zapáliš oheň a tak ďalej. Všetko je to výsledok toho, ako žijú a je veľmi ťažké aby sa integrovali. Niekedy sa ani nechcú integrovať, aby to nevyzeralo, že ich porovnávajú s väčšinou. Je jasné, že to sú dve kultúry, dve rôzne veci, spôsoby fungovania, ale to nie je len slovenský problém. V poslednej dobe sa ukázalo, že Francúzi na tom nie sú oveľa lepšie, ani inde v Európe, ale Luník IX. je vážne taký vytvorený problém. To mi vadí najviac, že ako si Košice dokázali utvoriť vlastný problém.
Potom sú veľmi zaujímavé špecifiká tohto mesta, že Košice majú v sebe ešte plno dedín. Je dvadsaťjedna mestských častí a komunisti tlačili, aby niekoľko dedín okolo Košíc patrilo ku Košiciam. Teraz máš také veci ako Šebastovce, Poľov, Lorinčík, Pereš, Myslava, Krásna, Ťahanovce-dedina, Kavečany, to sú dediny. Normálne malé kulturáky v centre dediny a tam môže byť celkom zaujímavé sledovať, ako sa budú veci rozvíjať. Ale v jednom našom projekte im pomáhame, aby bol program aj v týchto okrajoch mesta. To je okraj aj mestského prostredia. Žijú tam mestskí ľudia, ktorí sa tam presťahovali alebo ľudia, ktorí bývali v tej dedine a idú každý deň do mesta do práce a  tam sa vrátia. Celkom zaujímavý mix. Ale im trošku chýba autonómia, práve preto aby si zobrali budúcnosť svojej mestskej časti na starosti, aby to mohli rozvíjať. A možno náš projekt alebo mesto, by to tiež mohlo podporovať, aby tam bolo viac vecí. Toto sú tiež dôležité veci. Jasné, keď porovnávaš, že KVP má 20 tisíc ľudí a Šebastovce má okolo 500 či 200 ľudí, tak je jasné, že nemôžeš dávať všade rovnako.

Čo je pre teba centrálny bod v Košiciach?
Je to Hlavná ulica, určite.

A keby si sa ty mal  vystihnúť svoju pozíciu v rámci mesta? Nemyslím to v tom zmysle, že kde bývaš a kam chodíš do práce, ale nejaký svoj pocit.

Ja som Južan. Tu bývam, tu pracujem, sem chodím.

Takže sa cítiš byť „centrom“?

Je to zaujímavý pocit. Je tam rozdiel. Staré mesto má Hlavnú a začínam vtipkovať, ako v Amerike, že West coast a East coast. Že ty si zo Severu alebo z Juhu. A toto tlačí ešte aj to, že teraz sú dve kultúrne centrá, jedno je na Severe a druhé na Juhu. A ja strávim viac času na Juhu, ako na Severe, tak sa cítim ako Južan. Možno je to vtipné, ale tá Hlavná ulica je tak  dlhá, že niekedy ozaj zostaneš na jednej strane dlhšie ako na druhej.

A keby si mal povedať, či sú Košice pre teba energiou muž alebo žena?

Neviem. Je to muž. Moc hore – dole, podľa mňa taký mužský tlak. Je tam niečo mužské, aj keď je tam estetika použitá. Určite má aj niečo ženské, neviem, nie je to také výrazné.

Riaditeľ nezávislého kultúrneho centra Tabačka Kulturfabrik.

Nechcem sa rozprávať o tom, čo sa deje v Košiciach všeobecne alebo na politickej úrovni, ale skôr o tvojom pocitovom vnímaní mesta. Vybrala som si niektorých ľudí, o ktorých si myslím, že sú zaujímaví a vedia o meste rozprávať inak, mesto intenzívne vnímajú a majú zmapované. Ty si jeden z tých ľudí, cez ktorých sa chcem dostať k iným informáciám než tým, ktoré sa nachádzajú v oficiálnych sprievodcoch. Ide o osobné alebo pocitové vnímanie priestoru a vôbec mesta všeobecne. Moja prvá otázka preto je, aká je tvoja prvá spomienka na mesto Košice?

Pochádzam zo starej Košickej rodiny, z ktorej tu bývali už rodičia, starí rodičia aj ich rodičia a zaujímavosťou pre tento rozhovor by mohol byť fakt, že keď som mal 3 roky, tak sa moja rodina odsťahovala do jedného malého mestečka neďaleko Košíc, ktoré sa volá Sečovce. Bolo to kvôli práci môjho otca a tým pádom moje detstvo bolo zaujímavé. Zažil som detstvo v malom mestečku, ktoré bolo veľmi príjemné pre dieťa. Nevyrastal som na sídlisku, ale každý víkend sme boli v Košiciach. Jazdili sme za babkami, bratrancami, sesternicami po sídliskách, čiže oni boli roztrúsení po celých Košiciach. Prvá silná spomienka, ktorú mám dodnes, je babka – jedna i druhá. Moji bratranci boli psíčkari a na Aničke, tam je aj cvičák, Hornád, taká pekná zóna parková a to mám spojené s tým, že sme prišli do Košíc, navštívili sme jedných a druhých, ale pre mňa najsilnejší zážitok bol práve tí vlčiaci. Oni mali dvoch vlčiakov a stále sme s nimi chodili po takých lokalitách, ktoré nepoznali ani samotní Košičania, ktorí tu žili. Chodili sme na kameňolom, na Bankov a pochodili sme celé Košice. Od svojich 14 rokov som už naspäť v Košiciach celý čas.

A to si sa pohyboval zase na iných miestach, keď si bol pubertiak, nie?

Samozrejme, keď som bol “puberťák”, tak som prišiel na strednú školu do Košíc na internát, lebo vtedy sme ešte žili v Sečovciach. Medzi tými internátistami som bol Košíčan, nikdy som sa necítil ako Sečovčan, ale ako Košičan. To bolo zvláštne, lebo ja som Košice poznal veľmi dobre a vieš si predstaviť, tí 14. roční, keď sem prišli na intrák z okolitých miest a absolútne nepoznali Košice a ja som ich dokázal povodiť na také miesta, čo som im ukazoval. Bolo to veľmi zvláštne, že som bol v takej situácii.

Žil si niekedy v inom meste, ktoré by si dokázal porovnať s Košicami a žil si tam dlhšiu dobu?

Nie, v podstate som nežil nikde nejako dlhšie, len veľmi nakrátko a prechodne. Pochodil som veľa miest. Sústredil som vlastne svoj život na to, že som chcel Košiciam niečo priniesť, ešte počas tej totality, som vnímal, že je dobré niečo spraviť v nezávislej scéne. Aj preto som neodišiel. Košice mám rád a veľmi dobre ich poznám a preto aj rôzne ponuky čo boli, som prirodzene odmietal a mal som stále dôvod tu zostať.

Ktoré je najnepríjemnejšie miesto v Košiciach?

Neviem. Možno dávno v socializme boli také štvrte, ktoré boli dosť nepríjemné, ale teraz sa to vyrovnáva. Tie sídliska sa nejako vyrovnali a centrum je otvorené. Kedysi bolo temné centrum, v podstate mŕtve. Práve tou zmenou centrum ožilo a otvorilo sa. Také temné miesto, pre mňa osobne? Neviem si vybaviť. Je tu Luník IX., kde málo kto chodí, ale nemám také negatívne miesto, ktoré by som vyslovene nemal rád. Sú industriálne zóny, ktoré pocitovo vnímam skôr tak, že je škoda, že sú nevyužité a nedocenené.

Keby si mal vybrať nejakú budovu, o ktorej si myslíš, že je architektonické faux pas, ktorá by to bola?

Takých budov by bolo viac, ale škoda dvoch veľkých budov, ktoré zmizli. Slovan, teraz je to ten Hilton, neviem či je to najšťastnejšie riešenie, ale asi lepšie ako bolo. A Dargov a Hotel Centrum tak isto. Vlastne celá zóna, kde má teraz stáť Aupark a tie ďalšie budovy ako je bývalý Horizont, potom banka ČSOB, kongresová sála spolu s Hotelom Centrum. Toto som nikdy nemal rád a kedysi tam stáli ešte staré obytné domy s veľkým námestím, trhoviskom. Toto zničili už za socializmu. Spravili tam pamätníky a nezmyselnú plochu. Teraz sa tam stavia Aupark, ktorý asi tiež nebudem mať veľmi rád.

A najpríjemnejšie miesto?

Strašne rád som mal centrum, dnes ho už nemám tak rád. Ale začiatkom 90. rokov som ho mal strašne rád, žil som vlastne v centre. Nemali sme ešte žiaden office a žiadne mobily. Z telefónnych búdok som organizoval svoje prvé kultúrne podujatia a to bolo veľmi príjemné. Kaviarničky, terasky, to bola veľmi príjemná zmena.

Ty si organizoval prvé podujatia z telefónnej búdky?

Áno, organizoval som v 95. roku také turné. Volalo sa to “Prezentácia alternatívnej kultúry vo Francúzsku” a robil som takú šnúru po Francúzsku. Mal som nejakých 250 tisíc korún od firiem, vtedy ešte neboli nejaké granty a takéto možnosti. Naštval som sa na to, že každý nadával, že nič sa nedá a nikto nemá záujem, tak sme zobrali so sebou asi troch novinárov. Napríklad Mária Geschwandtnera, ten je teraz už známejší človek, ten ma zoznámil s mladou kapelou Bez ladu a skladu a ďalšou mladou kapelou ktorá už ani neexistuje, ale Slivka spieva v Pudingu a aj Turzo má vydavateľstvo a má kapelu. No a takíto ľudia, dve kapely, divadelníci a výtvarníci, asi 25 ľudí, sme robili šnúru po Francúzsku. Vybavili sme si kluby, ubytovania, objednali autobus, víno Tokaj bol sponzor, takže sme mali čo piť. To bolo naozaj robené tak, že bez kancelárie, bez telefónu, bez všetkého.

Ešte nejaké miesta, na ktoré chodíš rád?

Potom sú také lokality, mám strašne rád baňu Bankov, cintorín, ktorý má svoju zaujímavú energiu a je to taká zóna nad mestom. Človek tam má taký zvláštny pocit, hlavne večer, keď vidí pred sebou celé Košice a strašnú diaľku je vidieť. To je jedna z takých lokalít, ktorú mám rád.

Kde sa cítiš doma?

U mňa doma sa cítim doma, už dlhé roky. Bývam v takej lokalite v centre mesta v starých barákoch, ktoré majú svoju dušu. Ešte jedno miesto sa mi strašne páči, nad sladovňouje taká malá parková časť. Je to nedocenené a mŕtve miesto, ktoré sa nepoužíva. Ale možno preto je zaujímavé, že tam nikto nie je.

Ty si stál pri zrode projektu „Košice mesto kultúry…“ a dosť ste sa zaujímali o sídliska a ich revitalizáciu.

Áno, ide o výmenníky. Prišla informácia, že sa nepoužívajú a nebude s nimi ďalší zámer, lebo tepelné hospodárstvo končí s touto technológiou. My sme to vtedy riešili komplexne. Postavili sme sa k Projektu 2013 tak, že existujúca kultúrna infraštruktúra absolútne nevyhovuje kritériám toho projektu a nedá sa spraviť „hlavné mesto kultúry“ na Hlavnej ulici v Košiciach, kde sú skoncentrované všetky kultúrne ustanovizne a v podstate všetky sú štátne alebo kamenné. My sme to chceli preriešiť vyťahovali sme kultúru z historického centra von. Vtedy prišli projekty Kasární, baní Bankov, Starej krytej plavárne. Takto sme to rozťahovali až na sídliská, kde tie kultúrne body, ako sme ich nazvali vtedy, mali fungovať ako priestory na komunitno-sociálne projekty pre sídliská.

Prečo myslíš, že je to dôležité, aby kultúra nebola len v centre?

My sme vnímali Košice tak, že kultúra je koncentrovaná do centra, kde okrem kamennej kultúry nebola žiadna iná, až na jeden-dva podniky, kde občas hrala nejaká kapela. My sme v tej dobe ešte pôsobili v IC-culture train, čo bolo úplne na okraji, v periférií Košíc. Ale v tom samotnom centre mladí ľudia nemali kam ísť. Nemali okrem krčiem kde zájsť, za niečím hodnotnejším. Dôležitosť sídlisk je práve v tom, že tí ľudia potrebujú žiť na tom sídlisku, potrebujú vnímať svoje prostredie, svoje teritórium. A jednoducho, keď tam nie je nič, len nejaké nákupné strediská a nejaká krčma, tak to nestačí. Ale je to veľmi komplikovaná a zložitá vec a ako to zafunguje naozaj bude záležať od tých, ktorí to budú ďalej koordinovať a neviem či to bude niekto z EHMK, alebo ako to dopadne. Ale to bude dôležité, ako sa toho niekto zmocní a dokáže skontaktovať a začať komunikovať priamo na tom sídlisku, či sú tam nejaké lokálne zdroje, s ktorými sa dá robiť. Myšlienka je jedna vec a druhá vec je realizácia.

Si miestny a asi aj poznáš ľudí, ktorí žijú na tých sídliskách. Ako to vnímajú? Rozprával si sa s niekým zo sídliska o tom?

Je to komplikované, ale rozprával. Máme nejakú komunitu ľudí okolo seba, ktorí k nám chodia do Tabačky alebo predtým ešte do tých iných centier. Je to vlastne kvôli tým ľudom zo sídlisk, lebo sa stávalo, že museli chodiť za niečím preč a v tých ich prostrediach sa nič nedialo, nevytváralo. Otázne je, či by boli schopní a ochotní si niečo vytvárať sami vo svojom prostredí, niečo tam organizovať, alebo si tam riadiť život samostatne. Takéto projekty fungujú vonku, tiež to nie je neviem ako rozšírené a fungujúce, ale sú mestá a konkrétne prípady, kde to funguje. Naozaj záleží hlavne od ľudí, ktorí to organizujú. Myslím, že najlepšie by to bolo, keby existovala nejaká organizácia, ktorá sa zmocní toho výmenníku, nájde si tam lokálnych hráčov a že vytvoria postupne nejaký program a zameranie tej činnosti, podľa toho, čo tam je. Potom od nich bude záležať ako dokážu vytvárať spolu s tými lokálnymi programy. Poznám takú organizáciu z Lyonu, ktorá sa volá Sputnik a tí vyslovene fungujú v sociálno-kritickej štvrti emigrantov z afrického sveta, i Vietnamci… A fungujú ako umelecký projekt, ktorý tam pôsobí a veľmi úzko s nimi spolupracuje a vytvára projekty pre nich a s nimi. To je naozaj organizácia, ktorá je dobrá, schopná a vie, čo robí a je otázne, či tu sú takíto ľudia, ktorí by si vedeli toto osvojiť a mali by záujem vôbec toto robiť. Lebo my momentálne na Slovensku riešime úplne iné veci čo sa týka umenia a kultúry. Toto ja vnímam tak, že, západný svet niekam dospel, dozrel a je schopný riešiť takéto veci. Myslím, že tu to ešte nie je v takom štádiu.

Stretávaš sa v Košiciach s nejakými prekážkami, v tom, čo robíš i v priestore, v ktorom žiješ?

Áno, boli také situácie, aj sú, kde vyslovene fyzicky som nemal rád niečo prekonávať. Aj keď som chodil do toho priestoru IC-culture train, vyslovene som to nemal rád a uvedomil som si, že to asi ani ľudia nemajú radi a napriek tomu tam chodili a prekonávali zlé komunikácie a nepríjemné zóny, kde musíš ísť pod mostom, kde sú štvorprúdovky a úzky chodník a vlaky nad tebou . Je tu veľa takýchto nedoriešených zón, tak isto ako v Bratislave.

Keď som žila v Bratislave, mala som i fyzický pocit, že veci do seba úplne nezapadajú a mesto je zle vystavané.

Košice sa nedajú porovnávať s Bratislavou, si myslím, že toto je tu naozaj lepšie, ale sú tu také zóny, ktoré nie sú domyslené. Hlavne sa dostať napríklad z centra mesta na Furču je absolútny nezmysel. Nie je to domyslené ani pre cyklistu, ani pre peších. A také ľudské veci? Hlavne ten projekt 2013 ukázal, že sa hovorí pekne o Košiciach, že sú multikultúrne a tolerantné a neviem aké otvorené mesto, ale potom človek zistí, že je to konzervatívne, zadebnené myslením. Každý si tu, asi ako všade inde, pozerá na to svoje, všetko je to prepojené s politikou a s vlastným záujmom. Chýba mi tu taká ľudská otvorenosť. Keď poviem naozaj otvorene, ako vnímam určité veci, môžem na jednej ruke spočítať ľudí, ktorí niečo znamenajú a sú tomu otvorení a rozumejú a vidia nejakú tú väčšiu supervíziu. Väčšinou tí ľudia vnímajú veci zo svojho veľmi uzavretého pohľadu a nie sú ochotní prijímať niečo nové. Jednoducho, tak je im dobre, tak sú zvyknutí. Tridsať rokov si niečo vyšľapali a chcú to tak nechať a bojujú proti týmto veciam, keď niekto príde s niečím progresívnym alebo zmenou. Tí ľudia sa urazili alebo postavili proti a začali bojovať proti niečomu, čo je na prvý pohľad správne a dobré. No a potom obyčajní bežní ľudia tiež je to také… Ja si myslím, že keby mali záujem, tak by sa mohli dozvedieť o tom, že čo to znamená, prečo to je dobré alebo zlé. Ale skôr to vnímajú tak bez záujmu, ale potom sú hneď pripravení čokoľvek kritizovať, komentovať a hľadať negatíva. Všetci sme zvyknutí – myslím, že to platí na celé Slovensko – okamžite reagovať, vidieť za tým zlo, peniaze a niečo špinavé.

Čím to je?

To je politikou. Je to v spoločnosti celý čas od mečiarizmu a to sa ťahá dodnes. Ja napríklad som tiež z tej staršej doby, ale som kreatívny a robím supervízie, som nastavený vidieť veci pozitívne. Ale ja som takto fungoval aj pred tým a to mi ostalo dodnes a to ma ženie stále ďalej. Robím na tých veciach a na to narážam a vnímam to, že je to stále tak a pokiaľ aj ten projekt 2013 nesústredí peniaze a energiu do zmeny pohľadu ľudí na veci, pokiaľ ten PR nezačne teraz fungovať na tom. Teraz je to obdobie, že sa to ešte dá zachytiť, aby to ľudia začali vnímať pozitívne.

Veríš tomu, že kultúra je oblasť, ktorá môže zmeniť myslenie ľudí?

Je to jedna z možností a to veľmi dobrá. Mohla by, určite. A keď nie zmeniť, tak aspoň priviesť k niečomu inému a zamyslieť sa alebo trošku inak uvažovať. Ale je to jedna z najšikovnejších možností, ako ľudí nejako inak nastaviť.

Kde si v Košiciach najčastejšie?

Bohužiaľ som najčastejšie v kultúrnom centre, naozaj časovo, od nevidím do nevidím. Stále sa tu niečo projektuje, vymýšľa a robí. Snažím sa i vypadnúť z Košíc. Mám chalúpku malú v Medzeve, takže sa snažím vypadnúť na vidiek. Tam mi to robí veľmi dobre. Dokážem sa odreagovať od vecí, myslieť na niečo iné, lebo aj to je dôležité a potom sa trošku nabiť energiou a prísť naspäť a mať zase silu bojovať s veternými mlynmi.

Keby si mal nakresliť na mape nejaký centrálny bod – kde je pre teba momentálne centrálny bod Košíc?

Centrálny bod? Čoho? Diania alebo vôbec ako taký pulz? Centrálny bod. Tak to centrum.

A pre teba osobne?

Asi aj pre mňa.

Takže nie Tabačka?

Tabačka? Tabačka je dnes, predtým sme boli v Kasárňach, tak by som mohol povedať, že sú to Kasárne. Ale to je len priestor, v ktorom pôsobím.

Dnes vnímaš a poznáš mesto z mnohých uhľov. Tvoje „centrum“ sa teda posúva s tebou?

No samozrejme, že sa posúva za mnou, je to tak. Momentálne je to tá Tabačka. V podstate je to na druhom konci centra a potom sa ti všetko posunie, aj to vnímanie, ako vnímaš celé to centrum. Vtedy som to vnímal z opačnej strany, ten druhý koniec sa mi zdal zaujímavejší. Teraz, keď sa pozerám odtiaľ tam, tak mi to príde tak, že je to zrazu tá Dolná brána a tam sa dejú mestské a kultúrne veci. Ale vtedy som to videl z toho iného smeru.

A keby sme mali čistú mapu Košíc a povedali by sme si, že je to nejaká mentálna mapa, kde by si nakreslil bod, kde sa nachádzaš ty, vo vzťahoch periféria, východ, západ, sever, juh?

Hovorím, pred časom by to bolo v centre mesta, teraz je to tu v tej Tabačke.

Myslela som to tak, že niekto sa cíti ako hlavný hýbateľ, niekto zasa, že je underground a chcel by byť tým hýbateľom. Ako sa cítiš ty?

Ja som sa nikdy nechcel cítiť, ani pasovať do nejakej roly, že ja som ten, ktorý hýbe vecami. To je zaujímavé, že ja som to chcel robiť, ale to moje poslanie je v tom to robiť a nie mať pózu. Lebo práve mne vadí tá póza, ja sa snažím byť tu medzi ľuďmi a nie som niekde zavretý v nejakej riaditeľni a netvárim sa, že som dáky poloboh, práve naopak. A niektorým ľudom to aj vadí a ja tomu nerozumiem. Ja sa cítim dobre tak, že som na koncerte, pohybujem sa slobodne a voľne v mojom priestore a tak to aj vnímam.

V Národnom osvetovom centre, kde sídli A4 – nultý priestor, sú vrátnici. Jeden z nichistý čas písal o A4-ke správy, ŠTB spisy v rokoch 2007 – 2009. V jednej sa na záver píše: “A pán Burgr tam s nimi sedí a popíja.” – vrátnik chcel ukázať, že šéf tam sedí a je rovnakí ako my, že to nie je nejaký pán.

To sú tie prežitky a veci, ktoré nepochopia tí ľudia, ktorí žili v iných zažitých spoločenských veciach. Keď som prišiel na jednanie za primátorom, tak istí ľudia – nechcem ich menovať – ma proste nebrali za svojho partnera. Práve to im dáva ten taký pocit, že oni sú akože viac.

Zneisťuje ich to a nevedia, čo si majú o tebe myslieť.

Možno sú neistí, ale pritom videli, že mám silné slovo. Alebo sme presadzovali také názory a zmeny vecí, za ktorými stál šéf projektu a primátor a oni proste vyskakovali normálne zo stoličiek. Keby som bol riaditeľom štátnej organizácie a tak sa aj správal, tak by to brali možno úplne inak. Ale, že „kto je ten človek“? Tam išlo vyslovene o to, že kto? “Ako ste si vy dovolili spraviť nejaký návrh kultúrnej infraštruktúry mesta?” To bola istá pani, ktorá to nevydržala. Pred primátorom a týmito ľuďmi sa absolútne nedokázala udržať a vybuchla “A vy ste kto? Odkiaľ ste prišli? Ako ste si dovolili robiť nejaké štúdie?”. Oni to vôbec nechápu, že ľudia zdola dokážu niekedy vykreovať oveľa zaujímavejšie projekty a dnes je to úplne bežné. Robia sa workshopy, prídu lektori a čerpá sa z tých zdrojov. Pokiaľ nemáte štatutárom nejakým poverenú funkciu, že to je hlavný architekt mesta, tak ten si to môže dovoliť spraviť so svojím týmom. Ale nakoniec títo to brali. Normálne začali, čo sme s Mišom Hladkým prichystali a predložili a oni to zobrali, že je to super a začali s tým pracovať. Tí profíci s tým nemali problém.

A vysvetlil si jej to, že kto si?

Som jej nevysvetlil, kto som, ale som sa jej snažil vysvetliť, že je to úplne legitímne, normálne. Čudoval som sa čudoval, že prečo vlastne takýmto spôsobom rieši situáciu a nepýta sa to normálnou cestou. Ale to som chcel povedať len ako príklad toho, že ťažko vnímali tie veci. Chcem povedať, že tu nefunguje občianska spoločnosť naozaj. Nedokážu prijať, že to takto môže fungovať a malo by to takto fungovať. Stále žijú v tom, že by to malo fungovať po starom. Aj predstavitelia tretieho sektora. Zaujímavé, že vnímajú len ten tretí sektor, ktorý im vyhovuje, ale už nechcú pripustiť to, že zapájať ľudí, verejnosť do vecí verejných. A myslím, že aj preto nám zobrali tie Kasárne, že jeden z dôvodov bol aj to, že táto spoločnosť naozaj nie je pripravená nechať takýto priestor nejakej občianskej iniciatíve. V západnej Európe to využívajú s tým, že je to lacné, efektívne, že takéto priestory obsadia veľmi efektívnym spôsobom aj prevádzkou, aj obsahom, pretože to má šťavu.

To je ten zvyk, že tu kultúru robí kultúrny dom..

To je jedna vec, ale skôr som chcel povedať, že keď sa o tom hovorí, to je jedna vec, ale keď nastúpi realita, tak potom si všetci uvedomia, že “to nemôžu mať oni”, akože mestský majetok. Buď ho má mesto alebo ho niekomu predá alebo na tom zarobí. Nie sú absolútne ochotní naozaj to dať tým ľudom. Oni o tom rozprávajú, že áno, je to aj v projekte a všetko, ale potom príde realita… Čo je mi ľúto, ale je to tak. Potom nás označili za punkerov a squatterov,a my sme mali nájomné zmluvy a to vôbec nebola pravda.

Bavíme sa celý čas o kultúre a kultúrnej politike a manažmente. Čo myslíš, že trápi občanov Košíc, ktorí napríklad žijú na sídliskách? Čo je ich problém?

Viem si predstaviť, čo by mohlo trápiť mladých ľudí a v strednom veku, ktorí už sú naozaj zapanelákovaný v tých svojich kuticiach. Ale ja nie som dobrá vzorka. „Bežných“ ľudí veľmi nepoznám alebo sa s nimi nestretávam. A tí mladí ľudia? V Košiciach nefunguje žiadna scéna. V podstate okrem toho, čo robíme my, čo sa týka kultúry ako tak, je tu strašne málo vecí, na druhé najväčšie miesto v republike. Tu by mali byť rôzne orientované kluby, malé priestory, malo by ich tu byť oveľa viac, malých galérií, divadiel. Je tu jedno nezávislé divadlo, ostatné štátne. Nie je tu žiadny tanečný súbor, ktorý by sa venoval tancu. Ja to vnímam z toho pohľadu dlhodobo, lebo som mal potrebu urobiť kultúrne centrum, lebo tu nebolo naozaj vôbec nič skoro. Bol tu jeden Excenter klub.

Ako je to možné, keď je tu konzervatórium, vysoké školy?

Ako keby nikto nemal záujem tu nič tvoriť, budovať, rozvíjať. Každý zostal pri tom ako sa nedá a všetko, čo malo nejaký záujem ísť ďalej tak išlo von z Košíc, odchádzalo mimo. Toto je taký problém pre ten kultúrno-sociálny rozmer, že je tu strašne málo scén. Teraz chcem robiť taký festival prešovských a košických scén a v Prešove je kopec maličkých klubov, možno nejakých desať, ale v Košiciach je ich menej, čo je divné. Bol ten Excenter, potom nebol dlhší čas. Potom Highroad chvíľku, to bolo jeden klubík. Potom sa niečo punkové rozvíjalo v Collosseu, ale napríklad tu nie je žiadny rockový klub, kde by tie scény mali svoj priestor. Potom sa nám to všetko tlačí v Tabačke alebo Kasárňach.

Vy ten priestor vytvoríte a oni ho potom vedia využiť ?

Hej, ale ja sa snažím vysvetľovať všetkým, čo sa v tom pohybujú, že my nemôžeme robiť všetko, my sa profilujeme. Mal by tu byť nejaký rockový klub, nejaký alternatívny klub, nejaké dva-tri kluby pre klubovú scénu. Však tu sú v podstate len diskotéky, ktoré nemajú žiadny zmysel, ani koncepciu a potom nie je nič. My sa napríklad nechceme veľmi orientovať k tej klubovej scéne a to je niekedy ťažké, lebo musíme odmietať nejaké takéto projekty, ktoré sa nám tu núkajú.

Napríklad v Brne je viacero malých priestorov. Každá druhá kaviareň má svoj kultúrny program a nejaké divadlo sa na nich naviaže, a potom tam vystupuje každú stredu…

No v Brne je toľko divadiel rôznych. Tu v podstate okrem Divadla na Peróne nie je žiadne.

Naozaj?

Je tu taký súbor, čo vznikal pri Veritase a to boli takí ochotníci v podstate. A teraz zasa nemajú priestor.

Takže tu nefunguje amatérska divadelná scéna?

No o jednej viem. To tiež okolo jedného- dvoch ľudí sa zgrupujú nejakí mladí amatéri a nadšenci. Ale nejaká divadelná scéna? Proste nič. Bolo tu bábkové divadlo, to malo scéna Jorik, kde sa robili „iné“ projekty, ale to už nefunguje. Je to strašne biedne. Besedy tu neexistujú, prednášky, workshopy. Teraz sa to trošku začína cez „Hlavné mesto kultúry…“, lebo je možnosť, peniaze, vypisujú sa výzvy. Teraz zrazu každý začína robiť súčasné umenie, každý začína robiť workshopy. Zaujímavé je, že prirodzene to nebolo, to nešlo. Aj toto vnímam ako vážny problém v Košiciach. Proste ako je možné, že zrazu sa objavujú nejaké iniciatívy a jednotlivci, keď sú peniaze a veľmi ľahko získateľné peniaze, lebo si z Košíc, napíšeš rýchlo projekt a dostaneš ho? Kde boli a prečo nepísali tí ľudia tie granty na ministerstvo kultúry? Kde sú výzvy, ktoré sme v podstate spoločne vyšľapali, že sú viacročné granty a neviem aké schémy grantové, ktoré nefungovali a už fungujú? A sú samozrejme aj takí, z ktorých môže niečo byť a sú aj takí, ktorí to využívajú. To na tých grantoch je vidieť. Tí, čo sa trošku vyznajú, si myslím, že vedia dosť dobre vytriediť, že kto ja asi kto. Ale aj na toto je dobrý ten projekt, že niečo môže niečo podnietiť a niečo aj vyplaviť na povrch, že čo to vlastne to mesto je a ako funguje.

Chýba v tých ľuďoch ambícia, že by naozaj chceli. Všetci sa nechajú len unášať alebo možno vycítia možnosť a vycicajú z nej tie veci, čo môžu. Nikto tu nemá priestory, nikto tu neprevádzkuje priestory takéhoto druhu, lebo je to ťažké, sa tomu treba venovať na plný úväzok. Je jednoduchšie sedieť na pive, kritizovať a potom keď je nejaká možnosť, jednorazový projekt. Mne to príde , ako keby tí ľudia nemali gule, nemajú ten drive, tú chuť a ambíciu niečo spraviť. Teraz sú možnosti a majú príklady, majú nás ako príklad a práve to, že sme mali IC-čko, potom sme mali Kasárne, že nás odtiaľ vyhodili a znovu sme sa postavili na nohy. V Čechách sme dostali veľmi dobrý feedback, keď sme prezentovali svoju históriu. Proste tu to je a mám pocit, že z toho málo čerpajú, nemajú tu naozajstnú ambíciu. Teraz mohlo vzniknúť kopec malých priestorov, ale nie, teraz vlastne nechcem kritizovať projekt 2013, ale teraz to všetko skoncuje do tých Kasární. Ale ja si myslím, že kebyže dali maličký galerijný priestor tým, čo robia výtvarné, tak by vznikol nový výstavný priestor s novou nejakou atmosférou.

Ktorý by prežil aj sám bez toho celku?

Áno, samozrejme. Kopec malých. Ja si myslím, že by to prešlo, že by sa konečne tie priestory uvoľnili pre tieto aktivity. Za veľmi lacný peniaz by si to spravili a nedať x miliónov do jedného, ale dať menej a čo ušetrím, dám do menších a zrazu tá scéna je. Ale tá scéna nebude, keď budeme mať jednu Tabačku a jedny Kasárne. To sú dve centrá, ale kde sú tie kluby, malé priestory, niečo, čo vidí aj turista, ak by sme nehovorili len o Košičanoch. My sme boli naozaj len jediní a keď za nami prišli partneri zo zahraničia, z Francúzska, partnerské projekty z Lyonu, Bordeaux alebo Marseille, prišli k nám, do nášho priestoru a pýtali, sa “no povedzte, kde máme ísť, dajte nám dáke odporúčania” – no a my sme povedali, že sa môžu ísť pozrieť do Cinefilu, ale to je filmový klub. A pátrali sme ďalej a je tu Löfflerova galéria, kde sa robí súčasné výtvarné umenie a oni “Á, toto hej. A máte aj viac takých galérií súkromných, zaujímavých, alternatívnych?” a my, že nie. Proste sme ich nemali kam poslať a oni boli rozčarovaní a nerozumeli tomu. Oni si mysleli, že my sme im nechceli prezradiť, že čo tu je, ale my sme ich naozaj nemali kam poslať. Toto je vlastne moja odpoveď, že toto mi tu chýba aj pre mladých, aj pre ten stredný vek, lebo ja neviem o tom, že by tu boli nejaké také aktivity. A besedy tu chýbajú, vlastne my ich teraz ideme robiť, lebo ich nikto nerobí. Ale zase nemôžeme robiť všetko. Nejakí filmári tu nie sú, čo by niečo produkovali, robili. Mám taký pocit, že buď to všetko ide preč, alebo v tom samotnom meste dačo bránilo, aby tie veci vznikali prirodzene.

Keby si mal povedať podľa energie, boli by podľa teba Košice skôr muž alebo žena?

Veľmi ťažká otázka. Ale príde mi to skôr také, že žena, neviem prečo, ale tak úplne pocitovo, že žena.

A prečo?

Neviem. Lebo asi fungujú také viac ženské veci. Nie je to tvrdé mesto, nie je to nejaké.. Napríklad na Bystricu by som povedal, že je muž. Neviem prečo, možno preto, že je také viac národniarske, alebo také čo muži riešia viac. Košice sú viac také ženské, také kozmopolitné, také tolerantné, to mi skôr príde pre ženy.

(photo by Tabacka)

Umelecká riaditeľka projektu Košice – Europské hlavní město kultury 2013.

Aká je tvoja prvá spomienka spojená s mestom Košice?

Nie som Košičanka, som Bratislavčanka, no pracujem v Košiciach – jedného dňa za mnou prišli nejakí ľudia z Košíc s tým, že majú takýto a takýto projekt, s ktorým chcú kandidovať na Európske hlavné mesto kultúry. Keď mi povedali o tom projekte viac, bolo to pre mňa úplne ako zjavenie na Slovensku, lebo som mala pocit, že taký projekt tu ešte nebol. Že na Slovensku ešte nikto nič také neskúšal. Čiže pre mňa Košice sú v prvom rade ľudia, ktorí ma nejakým spôsobom presvedčili o tom, že samozrejme každý Bratislavčan má predsudky. Prvý krát v živote som bola ďalej ako v Ružomberku, keď som mala šestnásť rokov. Teda pre mňa sú to ľudia.

Existuje nejaké miesto, na ktoré si spomenieš ako na prvé?

Mám jednu spomienku a to je Dominikánske námestie v Košiciach, čo je úplne zvláštne miesto. Možno som bola druhý – tretí krát v Košiciach a ráno som vyšla z penziónu na Dominikánskom námestí, a na pár minút som tam mala pocit, že som v Seville alebo v južnom Španielsku. Totálne mediteránny pocit z námestia, kde je múr starého stredovekého kláštora, kde babky predávajú sušené bylinky. A ten pocit sa už nikto potom neopakoval, lebo človek si na to zvykne, ale vlastne to bola pre mňa taká nečakaná skúsenosť z Košíc, úplne nečakaná, atmosférická skúsenosť, ale myslím si, že je to jedno veľmi magické miesto v Košiciach.

A teraz keď si tam, aký máš pocit?

Teraz sa k tomu samozrejme viaže už kopec konkrétnych vecí, spomienok a dokonca projektov, ktoré sme tam robili. Ale stále si myslím, že je to veľmi zaujímavé miesto, ktoré sa mení počas dňa, ako keby je to veľa rôznych námestí podľa dennej doby a je to také mestotvorné miesto.

Čo je pre Košice charakteristické?

V Košiciach je to jednoznačné, v Košiciach je Hlavná ulica. To košické centrum je veľmi jednoznačné. Je proste Hlavná ulica, ktorá ide od Hiltonu po Tesco, ktorá ma kilometer mimochodom, je to jedna dlhá ulica. A čo je podľa mňa na Košiciach strašne zaujímavé sú tie pasáže, ktoré idú z tej ulice. Zdanlivo je to vlastne to úplne najpriamočiarejšie centrum, ktoré sa tiahne „durch“, ale odtiaľ idú tie pasáže, ktoré napríklad ja mám veľmi dobrý orientačný zmysel, ale mi veľmi dlho trvalo, kým som pochopila, že keď do nejakej pasáže vojdem, že kde vlastne vyjdem.

Myslíš také miesto, kde napríklad teraz tu sedíme?

Áno, áno, z tej Hlavnej ulice vedú pasáže, také podchody a oni niekedy nejdú úplne rovno. A uvedomiť si tie topografické súvislosti medzi tými miestami, že kam sa tými pasážami môže človek dostať nie je jednoduché. A to je podľa mňa veľmi charakterotvorná vec v Košiciach.

Ako dlho si v Košiciach? Dva roky?

No aj viac, tri.

A podarilo sa ti zistiť, čo sa odohráva v tých pasážach alebo dvoroch?

Tie pasáže sú skvelé, lebo žijú. Každá je iná, každá má svoju charakteristiku, ale podľa mňa, čo je na nich zaujímavé, je presne ten charakter, že vojdeš do nej a niekedy ani presne nevieš, kde vyjdeš. Proste charakter tej skratky.

Skratka, ktorá nevieš kam vedie?

No, akože aj vieš, ale ako keby to prepája také rôzne svety.

Keby si mala povedať konkrétne, aké miesta  prepája? Napríklad, táto skratka prepája nejaké námestie, ktoré dnes kam vraj chodia iba tí turisti alebo zvláštni ľudia, a tí “normálni” si sadnú do pasáže. Čo sa nachádza na druhom konci?

Tak toto podľa mňa nie je celkom pravda. Závisí, za akú sociálnu skupinu človek hovorí, lebo tým, že ja naozaj nie som odtiaľto, tak ja to pozorujem z takého odstupu a čo je podľa mňa v Košiciach úžasná vec a čo v Bratislave už nie je a nikdy nebude – a ja som sa narodila v Bratislave, mám to mesto veľmi rada, nedám naň dopustiť – že v Bratislave neexistuje reálny život v centre. To čo sa dialo, keď ja som bola teenagerka , že ideme do centra, tak dnes si nejdeš s kamarátmi sadnúť do mesta. Je pár podnikov, ktoré ostali ako posledné, ale tu v Košiciach ľudia stále chodia korzovať na Hlavnú. Proste ja idem ráno do roboty a mamičky, ktoré sa električkou dovezú zo sídliska, chodia kočíkovať deti na Hlavnú. To tu stále je. Ideš po Hlavnej a stretneš všetkých, ktorých potrebuješ stretnúť a má to taký ten mestský charakter, ktorý je podľa mňa zaujímavý a ktorý sa z Bratislavy úplne vytratil.

Keby si mala definovať nejaké centrum v tvojej mentálnej mape tohoto mesta, čo by bolo centrálnym bodom?

Tak tým, že my sa do veľkej miery zaoberáme Kasárňami a ich revitalizáciou, tak samozrejme, že sú to Kasárne. Aj tým, že Kasárne sú taký centrálny projekt aj toho projektu 2013, na ktorom ja pracujem a do istej miery stelesňujú, to čo ten projekt znamená a prečo tu vlastne som, tak je to pre mňa také do istej miery samozrejme.

Keby si mala napísať, kde sa tvoje cesty zlučujú?

Bohužiaľ jedna taká cesta je na magistrát mesta Košice. Biely dom, čo je úplne absurdná budova a hlavne tie dôvody, pre ktoré tam ja chodím a čo tam zažívam sú ešte o to absurdnejšie.

To sa volá Biely dom?

Hej. Je to bývalé sídlo komunistickej strany, v ktorom je teraz magistrát.

A genius loci je tam stále prítomný?

Genius loci je tam veľmi silne prítomný. Ja mám taký projekt na rok 2013, že treba zavolať Christa, aby to celé zabalil, ale s tým, že to tam zabalí aj s mnohými tými úradníkmi a už to nikdy neodbalí. (smiech). To je to najhoršie zo socialistickej architektúry, čo len môže byť.

Aha, takže Košice majú najhoršiu krčmu na svete a aj najhoršiu budovu?

Toto je naozaj exkluzívne. To je niečo ako Dom ROH, ale ešte Dom ROH akú takú monumentálnosť, ale toto je úplne zlé. A oproti postavili shopping centrum, ktoré je ešte horšie. (smiech)

Ty asi dosť detailne musíš poznať hlavnú stanicu, nie?

Nie, ja poznám letisko veľmi dôverne. Letisko je tiež také moje miesto.

Čo tam je za také super miesto?

Ja už poznám všetkých zamestnancov na letisku, že – “Aha, pani Jaurová, môžeme letieť..” (smiech)
Lietam každý týždeň, takže už si ma pamätajú. Už ani občiansky odo mňa nechcú.

Ani ti nepozerajú batožinu?

No to musia, ale už ich mám takých.. Aj na bratislavskom už mám.

Tak to sú zaujímavé body – letisko, Biely dom – to vyzerá, ako keby si lietala do Štátov. (smiech) A Kasárne..

A Kasárne, to sú moje body! (smiech)

Najnepríjemnejšie miesto v Košiciach?

No ten magistrát myslím, že dosť ašpiruje. Čo ešte? Vlaková stanica je hrozná! Zajtra pôjdem vlakom veru, lebo neletí lietadlo v piatok poobede. Mne päť hodín zabitých vo vlaku sa zdá strašne veľa.

Ale dá sa tam čitať.

No, zabudla som si doma knižku, mám takú jednu dobrú rozčítanú. Orhan Pamuk. Čítam jeho novú knižku. Volá sa The Museum of Innocence a to je asi najnovšia, čo napísal. Jednak je tá kniha veľmi hrubá a je to celé o láske. To je celé o tom, ako sa nejaký muž zaľúbi a umára sa tým, ale zároveň to je normálne. Ja som od čias Dostojevského nečítala veľký román so všetkým, čo k tomu patrí. Jednak mám strašne rada Istanbul a keď už máš rada to mesto a ho poznáš trochu, tak poznáš všetky tie miesta, o ktorých on tam hovorí. Jeho iné knihy sú tiež o Istanbule, ale toto sa odohráva v 70. rokoch. A v podstate je to na pozadí toho – a to je strašne zaujímavé o tom Turecku – že je to po tej Atatürkovej revolúcii, ktorý zmenil islamský štát na sekulárny štát a on ako keby na pozadí toho príbehu analyzuje zmeny v spoločnosti, čo priniesla tá modernizácia. A je zaujímavé, ako tam napríklad píše, že všetci chceli byť moderní a tie ženy, ktoré ešte nosili tie šatky, boli považované za totálne sedláctvo. A to bola Istanbulská high society, že oni všetky chceli byť moderné a spávali so svojimi frajermi pred svadbou, lebo veď to bolo moderné, ale stálo ich to obrovské premáhanie.
A toto tam opisuje, prerod myslenia, aké to bolo pre tie ženy ťažké. Hlavne v súvislosti s touto témou, Orhan Pamuk aj deklaruje, že on je presne človek spätý s Istanbulom, ktorý je úžasné miesto, iné také nie je. A hlavne má to mesto milión tvárí. Tá kniha je strašne topografická. Je to o tom meste, kde on píše úplne bez nejakých post-moderných irónií o tom, aké je to mesto krásne, ako sa krásne leskne Bospor, keď zapadá slnko, ale vlastne o tom ako sú tí ľudia spätí s tým mestom a tými miestami, kde žijú. On sa aj vo všetkých svojich esejách vyznáva z lásky k tomu mestu a v knižke to strašne cítiť. Ale Istanbul je podľa mňa veľmi magické mesto.

Zaujímavé, že si viac rozprávala o Istanbule ako o Košiciach.

Ak by som si nemyslela, že toto mesto má totálnu perspektívu, v niečom oveľa väčšiu ako Bratislava, tak by som sem každý týždeň nelietala a netrápila sa tu s takými vecami, že to ani nemá zmysel, o tom hovoriť. Práve som Julke vysvetľovala, že som už dvakrát podpísala reverz v nemocnici za posledné dva týždne. Ale stále si myslím, že toto mesto má v sebe obrovský potenciál, má v sebe energiu, len je to proste v mnohom taká sleeping beauty, také neprebudené.

From August 6th until November 6th 2010, Východoslovenská galleria in Košice presents the exhibition ‘Andy Warhol a Júlia’.

As indicated in printed promotional material, works of art are loaned from The Andy Warhol Museum (Pittsburgh, USA), Slovenská národná galéria (Bratislava, SK) and Múzeum moderného umenia Andyho Warhola (Medzilaborce, SK). Once entered the exhibition space, you noticed that thirty percent of the artworks are missing. They are substituted by grey panels of acrylic glas – and present only through a number on the floor and the associated label text. What happened to these missing and what do the authors of the exhibition want to say by underlining the absent pictures so explicitly? Without searching for an answer, I enjoyed the idea of looking behind the curtain of curatorial work – a thing not often possible.

*In reference to the exhibition series ‘Living Archive’, 2005-2009 at the Van Abbemuseum (Eindhoven, NL). The concept was to open the museum’s archive and connect it with ideas of the external world. Exhibitions gave an insight on their own background and emergence, the museum’s strategy and the field of action of artists and museum directors.

Eva Scheller